Pred nejakým časom som sa zapísal do mediálneho kurzu časopisu .týždeň. Pozostával z rôznych žurnalistických žánrov prezentovaných rôznymi novinármi a následnou úlohou, ktorú nám prednášajúci detailne zhodnotili.
Keď sme sa dostali k videoreportážam, rozhodol som sa, že nastala moja chvíľa. Pripravil som si originálny nápad; oslovil som náhodných okoloidúcich v Bratislave a spýtal sa ich na Štefana Harabina. Predpoklad bol, že ho nenávidí celá republika, no moja reportáž by bola tak zručne zostrihaná, že by v nej vyzeral ako najväčší ochranca spravodlivosti a spasiteľ národa. Malo to byť vtipné, krásne vystihujúce možnú manipulatívnosť médií a ja by som vyhral sedem Oscarov.
Až keď som sa chytil kamery a začal konať, uvedomil som si, že sa deje pravý opak toho, čo som zamýšľal. Najlepšia reportáž na svete sa nekonala, nadšenie vystriedala depresia a ja som vykľučkoval so záložným plánom, ktorý zahŕňal točenie telefónom, plastelínu a mikrovlnku. Spravil som si z môjho zlyhania jednoducho srandu. Paradoxne sa však obecenstvo pobavilo viac, než som si pri pôvodnom nápade vôbec dokázal predstaviť.
