Neustále som existoval v panike, strese a beznádeji z toho, že sa nedokážem naučiť za tak krátky čas čo i len na jednu skúšku a v hĺbke duši ma hrýzlo presvedčenie, že onedlho zo školy vyletím. Pocit úzkosti bol neznesiteľný. Žiadne vianočné rozprávky, žiadna pohoda pri krbe, ani koledy s oplátkami. Moje sviatky predstavovalo nervózne pokyvkávanie nohou, depresívne nálady a noci bez spánku.
Aby som veci uviedol na pravú mieru, toho učenia zasa tak neznesiteľne veľa nebolo. Ak by som si k tomu sadol a pokojne cez všetko prebehol, žiadna panika sa konať nemusela. Lenže to by som nemohol byť majster v prokrastinácii, mať červený pás v nesústredení a profesorský titul za lenivosť. Nehovoriac o tom, že ma politika takmer absolútne nebavila. Zvykol som sa teda ráno prebudiť, nastavovať si hodinu od ktorej sa začnem učiť, čudovať sa nad tým, ako sa táto hodina vždy zázračne presunie, prehnane dlhý čas venovať obedu, ktorý musel sprevádzať americký sitcom (musel som si predsa odľahčiť myseľ dvomi, či tromi epizódami), pobehať po byte a popozerať, čo robí zvyšok rodiny, otvoriť poznámky a zistiť, že som dávno neskontroloval sociálne siete, pozrieť pár videí na youtube aby som upokojil stúpajúcu paniku, že je poobede a ja som ešte nezačal, otvoriť učebnicu, odísť za sestrou a mamou a rozčuľovať ich s deprimujúco filozofickými myšlienkami o tom, ako nič na tomto svete nemá zmysel, znovu jesť a sledovať seriál (možno aj 4 epizódy - panika navečer už vrcholila), trochu početovať so spolužiakmi o tom, ako sa nikto neučí, zistiť, že je 10 hodín večer a všetci spia a konečne sa začať s hrozným pocitom učiť.
Končieval som okolo druhej, tretej nad ránom, zahanbený, sklamaný, nenávidiac samého seba. Zatvoril som notebook, odišiel do kuchyne po vodu a uvidel rozsvietený vianočný stromček. Zdalo sa mi to úplne absurdné - moje dni sa hnali dopredu ako jazdci na formuli 1 - hlučne, rýchlo, bez prestávky a navyše chaoticky, zatiaľ čo stromček si tu stál potichu, krásne ozdobený a tváril sa, že čas neexistuje.
Zišiel som do obývačky, sadol si na gauč a len tak som sa naň pozeral. Nehrala žiadna hudba, nehučal notebook, nebežala telka a po chvíli som nebežal už ani ja. Myšlienky sa mi konečne ustálili a prestal som vnímať svet okolo seba rozmazane. Vzdialene som počul tikať hodiny a zazdalo sa mi, že jedna sekunda je trikrát dlhšia než zvyčajne. Pri stromčeku akoby sa čas prestal nezmyselne hnať a začal ladne plynúť. A mne sa to páčilo.
Zostal som pri ňom sedieť vyše pol hodiny a každú noc som sa k nemu vracal. Niekedy som tam aj zaspal, inokedy len s úsmevom premýšľal. Spomínal som si na detstvo a na to, aké boli Vianoce vtedy, rozmýšľal som nad dievčaťom, ktoré sa mi páčilo, alebo som fantazíroval nad tým, ako raz budem slávnym spisovateľom, či režisérom. Nikdy som sa nezamýšľal ako všetko postíham a kedy sa znovu začnem učiť - to som nechával ránu rovnako tak, ako aj výčitky. Noc bola len láskavým pohladením po vlasoch hriešnika.
Dospelo to do štádia, že som sa na noci vyslovene tešil a čakal som, kým pôjdu všetci spať, aby som mohol dostať svoju porciu pokoja od vianočného stromčeka. A raz ku mne prišiel námet na film. Začal som si predstavovať ako stromček naberá život a odrazu s ním tancujem, ochraňujem ho pred zlým drevorubačom a zažívam scény ako z romantických filmov. A bol by som to aj sfilmoval, keby mám prostriedky, čas a kúsok šťastia.
Dnes je situácia o čosi iná: škola je dávno preč, mám prácu a bývam s priateľkou v Bratislave. Niečo však zostalo rovnaké - tie pokojné vianočné noci, ktoré mali pre mňa tak obrovskú hodnotu, nestratili po piatich rokoch nič na svojej cene. Svet sa totiž nespomalil, ak niečo, beží ešte rýchlejšie. A snaha vytrhnúť sa z nezastavujúceho kolobehu životnej rutiny, cítiť ako čas plynie, stať sa hrdinom svojich snov, to sú všetko veci, ktoré ku mne prehovárajú rovnakou silou ako vtedy, keď som bol mladým študentom.
Preto som sa dal dokopy s mojim filmárskym kolegom, hlavným hercom a dobrým kamarátom (Radovan Hromada), doladili sme scenár, ďalší kamarát (Michal "Frodo" Dzurech) sa postaral o celú technickú stránku a s pomocou ochotných priateľov sme natočili tento krátky amatérsky vianočný minifilm.
Vytvorili:
František Škoda
(réžia, scenár, spev)
Radovan Hromada
(v hlavnej úlohe, scenár, úprava hudby)
Michal "Frodo" Dzurech
(kamera, strih, úprava)
Hrali:
Radovan Hromada
Ján Janda
František Škoda
Elena Majzelová
Ľubica Horváthová
Veronika Škodová
Zuzana Fulírová
Natália Púčeková
Nikola Púčeková
...a stromček
Ďakujeme starostovi obce Svrbice za poskytnutie kultúrneho domu na natáčanie a rodine Škodovej za pohostenie.
