"Veď nech ide Ferino rúbať namiesto teba ak už nevládzeš," povedala po nejakom čase mamina.
"Nechcem mu to dávať robiť. Mám len jednu dobrú sekeru, náhodou ju zlomí..." odpovedal oco.
"Ježiš Mária, šak neni úplne mešuge."
Bolo to presne po mojom treťom zatnutí sekery, keď som si všimol, že rúčka vyzerá akosi inak. "Ehm, oci, táto čiara, ktorá sa ťahá celou rúčkou, znamená, že je to len prasknuté, nie zlomené, že?," povedal som s krivým úsmevom. Oco sa pozrel na zničenú sekeru a potom na mňa. Jeho zreničky sa rozšírili. Následne zahrmelo, zem sa zatriasla, chrámová opona sa roztrhla a v mojom imaginárnom svete niekto na tabuli s nápisom "Počet dní od poslednej zvady kvôli mladému Škodovi" vymenil číslo jedna za nulu.
Oco otvoril ústa a ja som prvý krát plne docenil výhody Emilovej kôlničky. Snažil som sa ešte situáciu zachrániť argumentom "...ale drevo som preťal!", to však všetkému pomohlo asi toľko, ako keby topiacemu hodím namiesto kolesa tehlu. A tak som len stál a hľadal najvodnejší moment, kedy sa budem môcť z miesta vypariť.
Lenže vtedy mi to došlo. Načo sa vôbec stresujem? Život je krátky a preto treba všetko brať z tej lepšej stránky. A tak som aj urobil; s kamennou tvárou som si prevzal svoju dávku nadávania a odišiel do izby s úsmevom na tvári. Pretože v mojom novom ponímaní sveta pre mňa dnešok nebol dňom, kedy som zasa niečo pokazil, bol to deň, v ktorom obetavý syn vybavil celej unavenej rodine, aby makala na dreve o dobré dve hodiny kratšie.
