Keď ho pán prvýkrát poslal orať na pole, nebol veľmi nadšený, ba aj hundral, že prečo musí práve on tak ťažko pracovať, keď ostatné zvieratá sa môžu voľne potulovať po dvore, hrať sa a rozprávať medzi sebou. Dokonca sa v prvý deň tak zaprel, že nepooral ani len pár metrov. Potom mu však jeho pán povedal tajomstvo. Prezradil mu, že on síce ako jediný musí tvrdo pracovať, no za tieto zásluhy sa dostane na oveľa krajšie miesto. Miesto, v ktorom neexistujú nezorané polia, miesto, ktoré sa volá nebo. A v tomto nebi bude môcť robiť čo sa mu len zachce. Ak sa bude chcieť hrať, vždy sa bude mať s kým, ak sa bude chcieť rozprávať, vždy mu privedú tých najlepších rečníkov a ak sa mu nebude chcieť robiť vôbec nič, môže si len ľahnúť na obláčik a ležať tam aj mesiac. Dokonca aj jedlo mu prinesú, keď bude hladný. A najlepšie zo všetkého je, že v nebi už zostane žiť naveky, nikdy sa odtiaľ nebude musieť presťahovať inam, ak teda sám nebude chcieť.
Keď to malý vôl počúval, celý sa ponoril do snov a predstavoval si sám seba, ako beží po mäkučkých obláčikoch, ako obeduje najlepšie jedlo svojho života a ako mu je dobre. Potom mu však hlavou preletela iná myšlienka: Čo sa ale stane s ostatnými zvieratami? Ak je nebo len pre tých, ktorí poslúchajú a tvrdo pracujú, čo sa stane s nimi? A keď už nemohol vydržať, spýtal sa na to svojho pána. „No, múdre si ty zviera, vôl,“ povedal pán, „tamtie zvieratá sa veru do neba nedostanú. Ale poviem ti o mieste, kam sa zaiste dostať môžu.“ A tak pán popísal volovi strašné miesto, kde sa na zvieratách konajú hrozné veci, kde všetci zažívajú nekonečné bolesti a kde všetci len plačú. Toto miesto nazval peklo. Keď pán dorozprával, uvidel, že vôl je teraz celý vystrašený a tak aby ho utíšil, povedal mu: „Ty sa ale nemusíš báť, pokiaľ budeš robiť, čo ti kážem, čaká ťa sladké nebíčko. A čím budeš pracovať tvrdšie, tým bude tvoje nebo krajšie!“
Odvtedy už vôl nehundral a sám sa ráno ponúkal do práce. Ráno sa zobúdzal s úsmevom a keď odchádzal na pole a prechádzal popri lenivých zvieratách, často utrúsil nejakú uštipačnú poznámku o pekle, ktorej oni aj tak nerozumeli. Bol ako úplne zmenené zviera: už mu nevadilo jesť hnusné suché seno a piť špinavú vodu a najlepšie sa cítil, keď sa vrátil uťahaný z celého dňa, pretože vedel, že si práve v nebi zarobil na ďalší vynikajúci obed.
Takto to šlo veľmi dlhý čas. Vôl pracoval, v nebi mu pribúdali ďalšie a ďalšie skvelé predmety, či jedlá a jeho telo slablo, až sa v jeden deň prebudil a cítil, že jeho cesta do neba sa už pomaly chýli ku koncu. Nabral však ešte nejaké sily, vyšiel na pole a pooral svojich posledných desať metrov. Potom so silami v koncoch a dobrým pocitom spadol na zem, túžobne očakávajúc svoj nový život.
Namiesto nového konca však začul akýsi prenikavý zvuk. Obzrel sa teda smerom k dvoru a uvidel, ako k nemu napoly beží a napoly letí doráňaná sliepka. Keď prišla celkom blízko k nemu, spýtal sa jej, čo tu robí a čo sa jej stalo. „Doráňal ma dajaký divý pes tam vonku.“ Povedala sliepka a po krátkej odmlke pokračovala: „Vieš, dlho som bola zatvorená vo dvore a aj keď je tam pekne, po niekoľkých rokoch som už poznala každý kút a všetkých jeho obyvateľov. Preto som sa rozhodla odísť. Na štvrtý krát som preletela plot a cestovala za kopec, vieš, za ten, ktorý bolo vidno z nášho dvora. A ani si len nevieš predstaviť ako je tam krásne; po celom okolí sa rozprestiera zelená lúka plná kvetov, vietor je tam jemný a teplý a keď máš smäd, môžeš sa osviežiť čistou vodou z malého potôčika. Tak sa mi tam zapáčilo, že som tam strávila celé leto. Keď som sa však vracala naspäť, napadol ma ten divý pes a tak som ušla sem. Vrátiť sa do dvora už nemám síl, no ak zomriem, aspoň odídem s peknými zážitkami v mojej mysli.“ Dopovedala s úsmevom a keď uvidela, že aj vôl prežíva svoje posledné chvíle života, dodala so záujmom: „A čo budeš mať ty v mysli keď budeš odchádzať?“
Vôl sa zamyslel a snažil sa prísť na niečo pekné, čo by povedal, no v jeho hlave videl len jedinú vec- hlinu, kam len dovidel. Potom mu ale svitlo: „Mne nezáleží na tom, čo vidím teraz. Môj pán mi totižto sľúbil, že keď budem celý život pre neho pracovať, vyletím po smrti do oblakov a budem jesť, čo len budem chcieť.“ Sliepka sa naňho neveriacky pozrela a spýtala sa: „A akože sa to voláš?“
„Ja som...ja som vôl,“ povedal priškrteným hlasom vôl, potom zatvoril oči a pomaly skonal.
