Ako sa to všetko stalo? Nuž, vyšli sme si do Nemecka na túru. Je síce pravda, že miestami hlásili dážď, ale nenapadlo nás, že sa meteorológovia akurát teraz trafia. Náš plán bol jasný: stanovať tri noci v Berchtesgadene a čiastočne zdolať Watzmann, tretí najvyšší vrch Nemecka. Na túto samovražednú misiu sa vydalo päť bojovníkov: Roboticky odhodlaný kapitán Igor, bláznivo odvážna tlmočníčka Elenka, pán suchého internetového humoru Doxo, pozitívne naladený DJ Šemo Šepkár Šemelák a ja. Toto je príbeh o tom, ako sa nádejná turistická akcia premenila na peklo. Mokré peklo!
Počas cesty autom sme sa ešte hrali rôzne slovné hry od ktorých sme si neoddýchli ani na odpočívadle. Úrady neskôr potvrdili, že to bolo naposledy, čo nás náhodní svedkovia videli šťastných. Keď sme totiž prišli do Berchtesgadenského kempingu, začalo mrholiť, a než sme dostavali stany, začala udalosť, ktorá neskôr vstúpila do dejín pod názvom "Tie štyri dni čo furt pršalo jak sprosté!".
V tú noc lialo nepretržite až do rána a tak sme sa zhodli, že sa náročný Watzmann o jeden deň odkladá. Namiesto toho sme sa vydali na krátku dvojhodinovú prechádzku na Orlie hniezdo. Nešlo o celodennú túru a tak sme sa naň vybrali až o druhej poobede. Nakoľko v tejto chvíli práve nepršalo, život sám seba rozhodol spestriť inak - hneď na prvej tabuli sme sa dozvedeli, že na Orlie Hniezdo to nie sú dve, ale pekné štyri hodiny. Použime základnú matematiku: 2 hodiny poobede + 4 hodiny tam + 4 hodiny späť = totálna tma a zožratie nemeckou lesnou zverou. Keďže sme sa zhodli, že zožratí byť nechceme, no návrat späť by bol porážkou, rozhodli sme sa pridať do kroku. Ale riadne!
Spotený už po piatich minútach, čas som si krátil skloňovaním všetkých vulgarizmov, čo ma napadli a nezmyselným monológom o tom, ako túry nemajú zmysel a každý, kto sa dobrovoľne vydá pachtiť dlhé hodiny do kopca so studenými ušami, teplou hruďou a mokrým chrbtom len preto, aby si na desať minút obzrel niečo, čo môže sledovať celý deň v živej panoráme, musí byť chorý na hlavu! Nerobil som to rád, ale držalo ma to pri živote, pretože čuduj sa svete, my sme to za tie dve hodiny nakoniec fakt dali! Síce totálne zničení, ale za ten nádherný výhľad to stálo! Pre tých, ktorí si neboli istí - áno, predchádzajúca veta bola myslená ironicky. Kvôli zapareným lesom sme totiž videli výhľad tak tri metre pred seba!
Aby toho nebolo málo, posledných 20 minút výstupu sa spustil neodlučiteľný spoločník dážď a v reštaurácii nám povedali, že o 15 minút zatvárajú, takže sme do seba museli nahádzať guláš tak rýchlo ako sa dalo, zatiaľ čo okolo nás zametali a vykladali stoličky. O Orlom Hniezde toho veľa neviem, pamätám si len, že naň zopárkrát vyšiel aj sám Hitler a tu proste Nemcov neviem pochopiť: Ako si mohli nevšimnúť, že je Hitler šialenec? Nikto normálny by sa tam predsa opakovane netrepal!
Cesta dolu bola horšia a dlhšia než sme čakali. Únava, otlaky, zima, mokro. K autobusovej zastávke sme sa dostali až o pol deviatej. Na nej sme si prečítali, že na náš posledný spoj meškáme asi tri hodiny a tak sme sa zronení trepali ďalšiu hodinu po tme pešo. Doxo miestami zastavil a protestoval proti malým topánkam, šľapaniu z kopca a kráčaniu ako takému a mňa chytila silná bolesť hlavy, ale nakoniec sa nám všetkým podarilo doplaziť sa na vlakovú stanicu, odkiaľ sme si objednali taxík. V stane som sa ocitol až o desiatej večer, kde som smradľavý odkvacol a prebral sa až ráno.
Na ďalší deň sme sa zobudili do sychravého počasia, čo znamenalo, že sa nám veci v aute uschli rovnako kvalitne ako keby sme ich sušili v potoku a prebrali sme budúce plány. Ktosi navrhol riadnu túru, na čo bola vznesená otázka, či dotyčnému nešibe a tak sme nakoniec pristúpili k túre menšej. Bol by som veľmi rád, keby sa v tomto príbehu vyskytol aj nejaký iný zvrat, ale život zjavne veľa kreativity nepojedol - samozrejme sa rozpršalo. Namiesto prechádzky sme teda navštívili akýsi guľový mlyn, kde sme sa najedli a vrátili sme sa ku Königsee. Tu sme si prezreli stánky, zjedli wafle a vyrazili k stanom. Ktosi sa ešte stihol spýtať, či pôjdeme MHD, ale prečo by sme to preboha robili, keď to máme nejakých desať minút pešo? Prejdeme sa, nie? Veď sa nám nič nestane...
Bol to jeden z najväčších lejakov, čo som kedy zažil. Bol to taký lejak, že môj prvý inštinkt nebol ani tak schovať sa, ako postaviť archu. Premokavé, či nepremokavé, do pár sekúnd sme mali všetko premočené do nitky, od kapúc až po topánky. Najlepšie na tom všetkom bolo, že mokré veci nemali kde schnúť a pri sto percentnej vlhkosti suchého oblečenia veľa nezostávalo. Posledné ráno som sa preto nahodil do mokrej bundy, na nohy si navliekol sáčky, aby som necítil ten rybník v topánkach a vyšiel som zložiť stan. Samozrejme do dažďa. Keďže bolo ako bolo, celý spodok stanu pokrývalo blato doplnené o miestne dážďovky, čo mi skladanie a žmýkanie celého stanu ešte spríjemnilo. Veď keď už som studený a mokrý, prečo by som nemohol byť aj špinavý. A to som ešte nevedel, že sa mi roztrhajú sáčky a budem chodiť v premočených ponožkách.
Zhrnúť to celé, mohol by som povedať, že išlo o moju najväčšiu výletnú katastrofu. Mohol, lenže nepoviem. Prečo? Pretože takto život nefunguje. Minimálne ten môj nie. Jasné, počasie bolo na prd a liezlo človeku občas na nervy, ale žeby to bola naša konštantná emócia? To ani zďaleka. život nám síce nedaroval základnú potrebu pri túre, no nechal nám všetky tie maličkosti okolo. Lebo áno, museli sme sa ponáhľať na Orlie hniezdo, ale keďže sme sa naspäť motali, para klesla a sľúbený parádny výhľad sa predsa len ukázal! O krásnom Königsee ani nehovorím. Jasné, občas sme boli vyčerpaní, ale na druhej strane mi zasa takto zmorenému a vyhladovanému chutilo všetko jedlo desaťnásobne viac! Naozaj, stačí premoknúť a zrazu obyčajná wifonka chutí ako poctivý kurací vývar. A dobre, možno sme pár krát zmokli, ale ten príjemný útulný pocit, keď sa človek prezlečie do suchého, natiahne sa v stane a chránený v teple počúva klopot dažďa, ten za to stál. Plus sme ochutnali nemecké pivo, vynadívali sa na tradičné bavorské oblečenie a robili si srandičky kde sa to len dalo.
Ale aj keby nie - už len fakt, že sa viem zasmiať na tom, aký bol ten výlet otrasný, vo mne vyvoláva pocit, že bol vlastne v istom zmysle perfektný. Perfektný na zážitky, perfektný na príbehy, perfektný na zasmiatie. Koho by zaujímalo, keby som sa vrátil so šokujúcim poznatkom, že "No hej, v Nemecku bolo fajn."? Nikoho a každý by na to po čase zabudol, takisto ako ja. Zato na tento predĺžený víkend zabudnúť nemôžem.
Na to bol až príliš otrasne perfektný.
