Moja prvá myšlienka keď sme dorazili ku klubu bola: "Pre Boha živého, čo tu ja robím?!" Dávno som sa necítil, že niekde tak silno nepatrím. Úplne som čakal ako mi vyhadzovač povie: "Pane, asi ste sa zmýlili, knižnica je tamtým smerom." Nestalo sa tak. Vošli sme dnu a môj pocit sa len umocňoval. Tma, klubová hudba, mladí ľudia. Väčšina chlapcov vyzerala, že tu zapíja návrat zo štvorročného pobytu v posilke, dievčatá mali šaty buď obtiahnuté alebo obnažené. Pomedzi nich som sa predieral ja, v mojej o číslo väčšej modrej kockovanej krátkej košeli. Takej, čo by sa pravdepodobne páčila vášmu otcovi. V jednom momente som sa rozhodol rozopnúť si druhý vrchný gombík, nech všetci vidia, že aj ja som cool, ale absencia hrudného ochlpenia mi napovedala, že jeden rozopnutý gombík bude musieť stačiť.
Celá partia sme si sadli na gauč a postupne začali prichádzať čašníci a alkohol. Jediné, čo neprichádzalo bola zmiznutá farba z mojej tváre. Mal som chuť povedať známym, že potrebujem ísť na WC a potichu sa vypariť. Nebolo by to prvý krát, čo som opustil potajomky párty. Lenže bola tu aj moja žena. Moja právoplatná manželka, ktorej som sľúbil, že s ňou budem v dobrom i zlom. Preto som sa vzmužil, chytil ju za ruku a romanticky pošeptal: "Nechceš ísť tancovať? Možno nám tak rýchlejšie ujde čas." Dáma súhlasila, vošli sme do rozpáleného kruhu tancujúcich a začali tancovať. Najskôr som bol nervózny, no akonáhle som sa zahľadel na ňu, začal som sa uvoľňovať. Dali sme niektoré naše klasické tanečné kreácie a bolo to milé. Mám to šťastie, že som si našiel osobu, s ktorou by aj návšteva u zubára dopadla ako super výlet so selfie na facebooku.
Ako opadla nervozita, začal som sa obzerať po mase tancujúcich, ktorá mi takto zvnútra už vôbec neprišla desivá. Všetci sa len jemne hýbali a tešili, že osvetlenie trhano bliká a vytvára tak dojem, že ich tanec je štýlovejší ako je realita. Ako som tak tancoval a pozoroval okolie, všimol som si zopár zaujímavých tanečných úkazov. V nasledujúcich riadkoch sa ich pokúsim popísať.
Stonožka: Ide o skupinu jedincov kráčajúcich jeden za druhým, držiacich sa za ruky. Častokrát býva plná dievčat a zakončená chlapcom so znudeným výrazom. Stonožku pravdepodobne vedie dievča, ktoré počulo svoju pesničku a beží na ňu tancovať, kým ju DJ po 15 sekundách nezmixuje do niečoho úplne iného. Cestu si stonožka razí výlučne cez skupinku ľudí, ktorí musia ustúpiť a nechať stonožku prejsť napriek tomu, že nepatrí k chráneným tvorom. Veľké množstvo sa ich totiž vyskytuje aj na hudobných festivaloch.
Hniezdiči: Táto skupina chlapcov k sebe nepatrí. Každý je tu samostatne, jedno však majú spoločné - všetci hniezdia pri bare. Hniezdiči netancujú, no zvyknú pokývať hlavou, alebo podupkávať nohou, aby sa vedelo, že aj keď netancujú, hudbu uznávajú. Horné končatiny mávajú zakončené drinkom a cigaretou. Z času na čas k nim doletia ich družky, nejaký čas pobudnú a volajú ich do tanca, no hniezdiči musia odolať. Ich úlohou nie je zábava. Ich úlohou je strážiť dobré hniezdo pri bare.
Chameleón: Na rozdiel od hniezdičov sa tento typ nehýbe vôbec. Snaží sa totiž splynúť s prostredím. Pohľad má uprený dopredu, no ľudí nevidí - hľadí si totižto do vlastného vnútra, kde ľutuje každé jedno rozhodnutie, ktoré ho doviedlo na toto miesto. Vyskytuje sa v skupinke tancujúcich kamarátov, ktorí k nemu občas prídu, zatrasú ním, či zakričia "bav sa!" s úsmevom na tvári, na čo chameleón urobí päť sekundový ironický tanec po ktorom vidno, ako vo svojom vnútri znovu trochu zomrel. Jeho výnimočnou schopnosťou je vyvolať náhly súcit - aj moja žena sa na druhý deň priznala, že mala chuť vytancovať s ním von, dať mu 20 euro na taxík s poznámkou aby si našiel lepších kamarátov a ukončiť tak jeho trápenie.
Kruháč: Veľmi bežný úkaz v tanečnom klube je kruh tancujúcich dievčat. Zaujímavejším úkazom je však tvor, ktorý je presvedčený, že je tejto skupinky súčasťou. Kruháč tancuje najviac zo všetkých zúčastnených a piesne spieva precítenejšie ako Celine Dion. Svoj tanec smeruje na skupinu dievčat, ukazuje na ne, spieva k nim. Hotový Enrique Iglesias. Neskúsenému pozorovateľovi by sa mohlo zdať, že sú tam spolu, až kým si neuvedomí, že ani jedno dievča si ho nevšíma a kruháč k nim patrí ako klinec do kolesa. Jeho to však neodrádza, práve naopak - vytiahne si telefón a nahráva celú tragikomédiu ako živé video.
Dedo: Aby som bol úplne spravodlivý, tancujúci si mohli všimnúť ešte jeden typ účastníka. Ťahalo mu na tridsať, tancoval len so svojou ženou a dával prvky, ktoré už počas svadby niektorým pripomínali viac epileptický záchvat než tanec. Napriek vlastnej tanečnej neschopnosti si však zjavne nemal problém robiť srandu z druhých. Očividne si to tam úplne užíval. Ak by sa ho DJ spýtal, čo by si zaželal, asi by povedal "stíšiť hlasitosť" a keby bolo na ňom, akcia by končila o jednej. Vlastne keby bolo úplne na ňom, namiesto tanca by sa hrali spoločenské hry a diskutovalo o posledných Avengeroch.
Zmysel tanečných klubov pre mňa dodnes zostáva nevyriešenou záhadou, no aj keď sa im vyhýbam ako kotlebovci pravopisu, v hĺbke duše musím uznať, že im možno patrí veľká vďaka. Nie som si istý. Na začiatku som totiž spomínal, že toto bola moja druhá návšteva. Je to pravda. Počas prvej návštevy sa stal jeden z najdôležitejších momentov v mojom živote, prvý bozk s mojou ženou. Dodnes neviem či sa to stalo napriek, alebo kvôli tomu, že to bolo v klube, no faktom je, že sa to v klube stalo. Pamätám si to ako dnes - držíme sa za ruky, hľadíme si do očí, čas sa spomalil, nikto okrem nás neexistuje a do toho niekde v pozadí hrá klasická slovenská balada, Rytmus: Čo ti jebe!
