Nedávno ma pri večernom umývaní riadu tento prúd myšlienok doviedol k úvahe, v ktorej sa asi zrkadlia zvyšky môjho politologického vzdelania. Vopred upozorňujem, že moja úvaha neprináša ani nádej, ani riešenie. Je to skôr taký myšlienkový dump(ster fire). Sorry za to.
___________________________________________________________
Dodnes máme vo zvyku deliť si spoločnosť a ľudí a teda aj politické prúdy na konzervatívne a liberálne. Veľmi zjednodušené a čím ďalej, tým viac nepresné delenie, ale teraz si ho predsalen požičiam. Svet sa nám totiž mení pred očami a oba prúdy zlyhávajú v snahe poskytnúť riešenia.
Politický konzervativizmus by paradoxne mal svetu čo povedať, veď spôsob akým sme kolektívne opustili tradície, rituály a vieru (v čokoľvek) raz asi vyhodnotíme ako jeden z tých tragickejších omylov ľudstva. Ale nedarí sa mu to, keďže budúcnosť sa na nás valí príliš rýchlo a konzervativizmus nemá veľmi v genetickej výbave pozerať sa jej do očí, nieto ešte sa jej prispôsobovať alebo sa na ňu nebodaj nejak pripravovať. A tak konzervativizmus nostalgicky upiera svoj pohľad smerom naspať, ale nemám pocit, že tam hľadá ponaučenia a užitočné lekcie pre dnešnú dobu. Skôr sa snaží vzkriesiť duchov minulosti, vrátiť späť čas do éry, ktorej rozumel, ale ktorej už viac niet, či sa nám to páči, alebo nie.
Liberalizmus by z povahy veci mohol byť lepšie uspôsobený prísť s novými riešeniami na aktuálne výzvy. Ale fatálne zlyháva, okrem iného aj preto, lebo sa na dlhú dobu nechal oblbnúť mylnými presvedčeniami o konci histórie (fakt dík, Francis!) a o vlastnom hodnotovom víťazstve. Kým sa liberalizmus s nedopitou flašou šampanského v ruke kochal pohľadom do zrkadla, svet sa začal nenávratne meniť k horšiemu. Liberalizmus, stále s ľahkou "kocovinou", zrazu zisťuje, že nemá odpovede na veľmi zásadné otázky. A namiesto toho, aby ponúkol odvážne a inšpiratívne riešenia, v rastúcej panike sa krčovite drží zvyškov rozpadávajúceho sa sveta. Dostal sa tak postupne do roly obhajcu systému, ktorý v očiach čoraz väčšieho množstva ľudí stráca zmysel aj legitimitu.
A čo je na tom najkrajšie? Kým tieto dva politické prúdy medzi sebou aj naďalej zúfalo zápasia a snažia sa predbehnúť jeden druhého v tom, kto zlyhá viac a rýchlejšie, na prahu už stoja hladní vlci, tigre a medvede. Pardon... Oni vlastne ten prah už dávno prekročili a v rastúcom chaose sa nám prechádzajú po obývačke, s lačným pohľadom a zubami vycerenými v zväčšujúcom sa úsmeve.
Cítia, že ich čas opäť prichádza. Majú pravdu. A keď sa tak stane, vezmú nám to, na čom sa paradoxne oba znepriatelené, tradičné, politické prúdy zhodnú. Veci, na ktorých vzniku a zveľadení sa konzervativizmus aj liberalizmus spoločne podpísali. Veci, ktoré sa pre nás stali tak samozrejmými a pritom sú v príbehu ľudských dejín doslova zázrakom: Našu demokraciu, našu slobodu, náš mier a bezpečie.
(Jaj, pardon - ešte samozrejme náš blahobyt. Tomu už pomaly môžeme začať kývať v spätnom zrkadle pá pá.)
Viem - nie je to nič moc. A preto vnímam, že zúfalo potrebujeme dve veci.
1) Potrebujeme, aby konzervatívci a liberáli prekročili vlastný tieň, prestali ukazovať trasúcim sa prštekom na seba navzájom, pomenovali jasne zlo a spojili sa na obranu toho, čo spoločne vybudovali.
2) Potrebujeme radikálne nové prístupy a riešenia na súčasné spoločenské problémy. Verím v ľudský potenciál a schopnosť sa vynájsť, preto viem, že tie riešenia určite prídu.
Otázka len je, či včas.
