V poslednej dobre sa objavilo niekoľko populárnych prác o tom, ako zmeny prírodných podmienok ovplyvňujú stabilitu politických systémov. Každý pozná (už viackrát vyvrátený) populárny príbeh Veľkonočných ostrovov o nadmernej exploatácii prírody a následnom kolapse civilizácie. Ako to teda naozaj je? Spôsobujú výkyvy počasia a zmeny klimatických podmienok politické otrasy? Spojler: Nie nevyhnutne.
Výborné a komplexné odpovede na tieto otázky poskytuje kniha Petra Frankopana Earth Transformed, ktorá vyšla v českom preklade ako Proměny Země: Dějiny člověka a klimatu. Je to hrubá kniha plná dát písaná historikom, ktorý spolupracoval s odborníkmi na klímu a prírodné podmienky. Výsledkom je naozaj veľa - veľa informácií. Tak som si povedala, že tú knihu prečítam za vás a prinesiem vám sem aspoň krátke zhrnutie (pre mňa) najzaujímavejších zistení. Mnohé z nich sú aktuálne aj dnes.
V úvode autor píše: „V prvom desaťročí 21. storočia prenikla do spoločenského povedomia predstava korporácií či štátov, ktoré sú tak veľké, že nie je možné nechať ich zbankrotovať. História však až príliš dobre dokazuje, že minulosť sa riadila pravým opakom: ríše vznikali a následne sa zrútili, a to spravidla rýchlo. Namiesto tohto moderného pravidla stále sa zväčšujúca veľkosť a zložitosť vytvárali kritický moment, v ktorom sa veľké impérium mohlo zosypať ako domček z kariet - chaoticky, rýchlo a raz a navždy." Takže žiadne štátne či spoločenské usporiadanie nie je imúnne voči zmenám, ako uvidíme neskôr.
Kniha je unikátna tým, ako popisuje Zem ako ozaj celú Zem a ľudskú spoločnosť ako celok. Nepozerá sa optikou eurocentristickej perspektívy. Dozvieme sa o histórii všetkých kontinentov aj tých, o ktorých sme vôbec netušili, že nejakú mali (samozrejme sarkazmus!). Hovorí o tom, ako vývoj ľudskej spoločnosti ovplyvňovali suchá, sopečné erupcie, malé doby ľadové, či iné lokálne ale aj globálnejšie zmeny podnebia, počasia a prírodných podmienok. Zahŕňa tam aj prírodné úkazy, ale tiež zmeny, ktoré si civilizácie privodili samy svojim hospodárením.
V tejto časti prinášam niekoľko zaujímavých myšlienok z prvých ôsmich kapitol, ktoré sa venujú staroveku. Nejde o fantastické odhalenia či jednoduché pravidlá, ako s obľubou predstavujú autori ako Jared Diamond. Tu sa človek fakt zapotí aby rozlúskol, čo sa vlastne dá o histórii ľudstva na pozadí zmien prírodných podmienok jednoznačne povedať. Napríklad okolo roku 2200 p. n. l. sme svedkami kolapsu niektorých vyspelých kultúr vo stredovýchodnej Ázii (napr. Čína, Mongolsko). Niektorí ich pripisujú suchám. Avšak v tom istom regióne bolo podobné sucho 250 rokov skôr, a kolaps nebol zaznamenaný. Takisto v podobnom období bolo sucho v iných regiónoch (Mezopotámia) a tiež kolaps nespôsobilo. Čo teda?
Čo je vlastne kolaps?
Autor si kladie veľmi správnu otázku, čo a pre koho znamená kolaps. „Horšie udržiavané budovy či rozptýlenie mestského obyvateľstva sú možno zlou správou pre elity v politickom centre, ktorých moc, autorita a bohatstvo spočívali v schopnosti ovládať obchod, náboženstvo, status a prácu, ale nie je už také isté, že utrpeli aj ostatní. V skutočnosti sa oprostenie od povinností mohlo dokonca javiť ako istá forma oslobodenia.“
Odlišné dôsledky pre rôzne časti spoločnosti, plynúce z rozpadu ústrednej správy, vymiznutie elít a symbolov ich autority, sú do značnej miery spojené s tým, ako pozorovatelia a historici premýšľajú o svete okolo seba – dnes aj pred 4000 rokmi. A tiež s tým, že na štruktúry sa spravidla pozerá zhora nadol a nie zdola nahor. Niektorí bádatelia prišli s tvrdením, že dokonca aj úpadok a kontrakcia (nehovoriac o domnelých kolapsoch) sú zaujímavejšie ako príklady odolnosti a vytrvalosti než ako doklady obrovskej katastrofy, pre ktorú je málo dôkazov. Príkladom môže byť Akkadská ríša cca 2200 rokov pred n. l., ktorej situácia bola označená ako kolaps v dôsledku neskoršej interpretácie – v skutočnosti je v tomto období zaznamenaný rozmach ríše, ktorý sa dial prostredníctvom rozdrobenia na menšie mestské štáty.
Kľúčovou otázkou nie je, či boli dopady klimatickej zmeny pre premeny politických režimov významné. Podstatné bolo, či sa vládcovia, elity, kňazi, byrokrati a prostý ľud dokázali prispôsobiť environmentálnemu tlaku a či ich opatrenia a ich skutky boli vhodné a účinné.
Autor dokladuje, že „neschopnosť adekvátne zareagovať predstavovala najväčšiu slabinu centralizovaných politických systémov, založených na nárokoch elity, dokonale opevnenej vo svojich privilégiách, ktorej nielen chýbala nevyhnutná schopnosť reagovať na zmenené okolnosti, ale ktorá sa aktívne takejto reakcii bránila – zo strachu o moc, bohatstvo a status.“ Nepripomína vám to niečo?
A teda prvý záver: to, čo sa javí ako kolaps z pohľadu súčasnosti, mohol byť v skutočnosti rozmach, oslobodenie mnohých vrstiev spoločnosti, alebo prejav reziliencie voči zmene prírodných podmienok. História nie je produktom minulosti, ale súčasnosti. Výber udalostí a ich interpretácia sa deje dnes. Preto ak prestaneme považovať za vyspelú civilizáciu iba komplexný hierarchizovaný systém, kde väčšina spoločnosti slúži elite, môžu sa nám otvoriť nové perspektívy.
Čo je civilizácia a kto je civilizovaný?
Tento problém však existoval aj v samotnom staroveku. Autor dokladá, že písomné pramene, s ktorými pracuje súčasná veda, pochádzajú často spod pera mestských intelektuálov – príslušníkov práve takýchto hierarchizovaných spoločností. Slávny historik Herodotos, o dôveryhodnosti ktorého sa tiež vedú polemiky, je dobrým príkladom. Stepné kmene staroveku boli tŕňom v oku mestského obyvateľstva. Mali iné hodnoty, ale aj iné usporiadanie spoločnosti. Mestskí im závideli pružnosť, akcieschopnosť v boji. „Nelichotivá charakteristika nomádov zo strany mestských elít (Herodotos) nielen zahmlieva, ale priamo ignoruje skutočnosť, že hybridný, pružný a prispôsobivý životný štýl vyžadoval sofistikované administratívne procesy, kombinujúce rozhodovanie s účinnou politikou, ktorá zaisťovala spoločný účel , rovnako ako sociálnu súdržnosť pospolitne žijúcich skupín.“ A teda možno nestavali sochy, nezanechali archívy plné záznamov, nemali sofistikovanú architektúru či kúpele, ale zato ešte nemuseli byť „necivilizovaní“.
Kľúčová schopnosť vyrovnať sa s nedostatkom vody
Druhá myšlienka, ktorú si hodno všimnúť už v tejto časti je, že udržateľnosť civilizácií či politických režimov silno závisela od toho, ako sa spoločenstvá dokázali vyrovnať s nedostatkom základných podmienok pre život. Jeden z najväčších problémov, akým ľudia čelia, sa týka práve nedostatku vody. Hydrologický stres sa pochopiteľne úzko viaže na spotrebné požiadavky, pričom narastá s koncentráciou obyvateľstva. Spoločenstvá môžu byť náhle vystavené hladu, chorobám a smrti, pokiaľ ich vodné zdroje vyschnú v dôsledku abnormálne nízkych dažďových zrážok odklonu vodných tokov či vyčerpania alebo prečerpania zdrojov. Ľudia sa s tým vyrovnávali dvoma spôsobmi: poprvé – predvídajúc možné ťažkosti – realizovali sociálne reformy v oblasti vlastníctva a prideľovania zdrojov, podruhé – vytvárali rezervy vody a potravín, aby znížili riziko katastrofy. Najviac mohli v časoch zmätkov, často spôsobených neočakávanými klimatickými posunmi, stratiť spoločenské elity; na druhej strane práve ony mohli najviac vyťažiť zo včasného plánovania, ako možno ukázať na príklade ptolemaiovských vládcov Egypta. Ptolemaiovci sa prezieravo snažili dosiahnuť dohody s vrstvou kňazov, ktorá im umožňovala udržať a upevniť si kontrolu v priebehu kríz. Inými príkladmi môžu byť Konstantinopol v rokoch 300 n. l. alebo mesto Tikal v severnej Guatemale – tam fungoval impozantný systém zachytávania zrážkovej vody – tieto zariadenia boli dôležité nielen pre ekologickú stabilitu mesta, ale aj ako nástroj sociálnej a politickej a hospodárskej kontroly.
A teda nejde o to, či udrie alebo neudrie prírodná katastrofa, ale skôr o to, ako tí, čo krajinu spravujú, dokážu predvídať zlé časy, postarať sa o najslabších, umožňovať spravodlivý prístup k prírodným zdrojom.
Naše učebnice dejepisu nám často scvrkávajú dejiny na sled vojen a bitiek, kde silní muži devastovali drancovali, vraždili a obsadzovali územia. Dejiny klímy a vody na druhej strane odhaľujú úplne inú perspektívu na kvalitu vlády a spravovania. Myslím, že veľmi inšpiratívnu pre dnešok.
Pokračovanie bude nasledovať
