Dobrý večer, ľudia!
Stojíme tu dnes, aby sme si pripomenuli pamiatku Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Stojíme tu dnes preto, lebo sme nespokojní s tým, ako vyzerá naša krajina. Stojíme tu opäť vo februári, ako pred siedmimi rokmi.
Február má smutné výročia v našej histórii. Pamätám si, ako som ako malá v škole musela lepiť nástenky k “februárovým udalostiam” - výročiu prevzatia moci komunistami v r. 1948 v Československu. Vo februári 2014 prezident Janukovič nechal na Majdane strieľať do mladých ľudí, ktorí pokojným a veselým spôsobom vyjadrovali vôľu byť súčasťou Európy. Viac ako stovku z nich zastrelili. Niektorých z nich som osobne poznala. V r. 2018 sme sa v jedno februárové ráno zobudili v krajine, kde beštiálne zavraždili novinára a jeho priateľku. A potom v r. 2022 do vojny, ktorá sa už nediala niekde ďaleko, na Donbase, ale hneď za našimi hranicami.
Je nám zima a opäť tu stojíme, lebo nesúhlasíme s tým, kam sa naša krajina uberá. Nie je to náhoda. Kremnica má povstaleckú tradíciu. Pamätá si ľudí, ktorí riskovali svoje životy, aby pomohli povstalcom v Slovenskom národnom povstaní. Pamätá si odvahu tých, ktorí sa postavili vlastnej vláde, slovenskému nacistickému režimu, ktorí verili, že Slovensko môže byť slobodné a spravodlivé. Nie preto, že by mali istotu víťazstva, ale preto, že vedeli, že nečinnosť je súhlas so zlom. Obyčajní ľudia, ženy, deti… nechceli byť hrdinovia. Zomreli, lebo spravili, čo považovali za správne.
Je ľahké uveriť, že sa nič nedá. Že je to márne. Že mocní si aj tak urobia, čo chcú. Ale viete čo? Takéto reči sme už na Slovensku počuli. Počuli ich aj partizáni v horách, počuli ich aj tí, ktorí ukrývali povstalcov, no aj tak to nevzdali. Ich príbeh je súčasťou nášho príbehu. Ich príbeh nám dáva silu.
Václav Havel povedal, že nádej nie je optimizmus. Nádej znamená robiť správne veci, aj keď nevieme, ako to dopadne. Lebo aj keď to dopadne zle, postaviť sa zlu má vždy zmysel. Máme na Slovensku históriu vzdoru aj solidarity, len ju potrebujeme oprášiť a viac si veriť. Už sme raz porazili mečiarizmus, donútili sme odstúpiť Fica, keď k nám prišli tisíce vystrašených ukrajinských žien a detí, zomkli sme sa a poskytli sme im pomoc. Slovensko je a môže byť úspešným príbehom.
Dnes si pripomíname výročie smrti Jána Kuciaka. Mladého novinára, ktorý robil len svoju prácu – odhaľoval pravdu. Zabili ho mocní, ktorí chceli umlčať jeho otázky. No ak chceme, aby jeho smrť nebola zbytočná, nemôžeme mlčať. Nemôžeme cúvnuť pred korupciou, ničením prírody, rozvratom štátu.
A nemôžeme cúvnuť ani pred tými, ktorí pustošia našu krajinu. Príroda je súčasťou našej identity, našej hrdosti, našej duše. Slovenská príroda je to, čo nás spája. Je to viac než len pekné lesy a rieky, je to viac než zdroj peňazí – je to naša jediná poistka pred budúcnosťou plnou katastrof. Lesy nás chránia pred suchom a povodňami. Pôda nám dáva úrodu. Rieky nám dávajú život. No tí, čo dnes riadia túto krajinu, ničia nielen inštitúcie a práva ľudí – oni drancujú samotný základ nášho prežitia. Títo ľudia nás ponižujú, vysmievajú sa nám a robia si z nás všetkých trofeje. Neberú ohľad na náš majetok, na naše city, na naše deti. Náš les je pre nich len drevo na predaj. Naša rieka je pre nich len bahno na vybagrovanie. Naše hory sú pre nich len pozemky na rozparcelovanie. A naša budúcnosť? Tá ich nezaujíma.
Nie každý z nás je revolucionár. Ani Kuciak ním nebol. Bol nenápadný skromný človek. Nie každý pôjde do ulíc s megafónom. (Aj ja tu dnes stojím a trasiem sa, lebo mám trému.) Ale každý môže urobiť niečo. Podpísať petíciu. Zorganizovať diskusiu. Pomôcť susedovi. Rozprávať sa s ľuďmi a nenechať sa unaviť cynizmom. Lebo toto je naša krajina, a ak si ju neochránime my, neurobí to nikto za nás.
Slovensko je Európa. Slovensko nie je krajina, kde si vláda môže robiť, čo chce. Máme právo žiť v spravodlivej, slobodnej a zdravej krajine – a máme aj povinnosť ju brániť. Tak ako naši starí rodičia v Povstaní, tak ako Ján Kuciak, tak ako každý, kto sa odmietne vzdať.
A ja verím že my, tak ako tu stojíme, my ju ubránime!
Ďakujem vám.
