Poznáte to. Téma klimatickej krízy. Diskutujú: politik - matador, ktorý je odborníkom na akúkoľvek tému, doktorka prírodných vied, ktorú novinári nazvú aktivistkou lebo sa angažuje v ochrane prírody, klimatológ, a prípadne ešte intelektuál hejtujúci všetko a všetkých, len aby bol zaujímavý. Ako je to teda s tými odborníkmi? Nuž, potrebujeme viacerých. Niektorých máme, ale ich veľmi nepočúvame, niektorých ešte len treba zapojiť, a niektorých, čo sa odborníkmi len nazývajú, by sme mohli aspoň občas vypnúť...
Klimatická zmena nie je prírodným javom. Na tom sa zhoduje veľká väčšina vedcov. Prírodné vedy veľmi podrobne popisujú, čo sa deje s našou planétou. Nedajú nám však odpovede na to, čo treba robiť. Nie je úlohou klimatológa či biologičky navrhovať zmeny v ekonomike, finančníctve, spoločenských inštitúciách a organizáciách, či analyzovať hodnoty, ktoré za nimi stoja. Prírodné vedy splnili svoju úlohu. Je načase, aby sa robustnejšie zapojili spoločenské vedy. Tie doteraz stáli trošku bokom, lebo dôraz sa kládol na popis situácie, v akej sa Zem nachádza. To už sme zvládli. Poďme sa konečne rozprávať o tom, ako sme sa tam dostali a čo sa s tým dá robiť. Inak môže platiť to vulgárne, že príroda si nejako poradí, len my to zrejme neprežijeme...
Príčiny aj riešenia klimatickej krízy závisia od ľudskej činnosti. Od aktérov, akými sú štáty, komunity, finančné inštitúcie, súkromné korporácie, nadnárodné organizácie, ale aj združenia, iniciatívy či družstvá. A kto to má popísať, vysvetliť a navrhnúť riešenia, ak nie sociológia, ekonómia, právo, či psychológia?
Klimatická kríza je spoločenskou krízou
Súvisí s tým, ako vyrábame, ako konzumujeme, čomu pripisujeme hodnotu, čomu venujeme svoj čas, čo očakávame od svojich volených predstaviteľov a predstaviteliek a kde sú limity ich možností ovplyvniť svet. Malé aj veľké rozhodnutia, ktoré formujú naše každodenné správanie, ale aj inštitúcie, ktoré nás nútia robiť veci tým alebo iným spôsobom – všetky sú dôležité v kontexte klimatickej krízy. A viacerí cítime, že to, ako žijeme a ako sa rozhodujeme aj u nás na Slovensku, nám často neprináša viac šťastia, zdravia, ani pohody, ktorú si tak veľmi želáme každé sviatky.
Žijeme v systéme, ktorý všetko prerátava na peniaze. Keď doma opatrujem svojho rodinného príslušníka – ekonomika nerastie, nikto z toho nemá finančný profit, v HDP krajiny sa to neodrazí. Keď ale túto službu robí pre mňa súkromná firma, vtedy sa ukazovatele naplnia. Keď žijem zdravo a nechodím k lekárovi – systém súkromného zdravotníctva to neocení, lebo nikto nezarába. Evidentné dobro je v spoločnosti, kde sa všetko meria ekonomickým ziskom, často prehliadané. To isté sa týka nedotknutého lesa, ktorého benefity slúžia všetkým, nielen jeho vlastníkom a bezprostredným užívateľom, ale aj ešte nenarodeným generáciám. Neprináša však ekonomický profit a tým je „neužitočný“. Úspešnosť kultúrneho projektu sa meria ziskom zo vstupného. Úspešnosť osoby zas veľkosťou auta pred jej domom.
Sociológ Zygmunt Bauman písal o problémoch sociálneho vylúčenia všetkých tých, ktorí sa „nezmestia“ do novej ekonomiky. Nezarábajú toľko, aby si mohli dovoliť nakupovať všetko, čo im reklama ponúka. Píše o toxickej ekonomike konzumerizmu, ktorá vytvára nekonečné očakávania a túžby po nepotrebných veciach a zážitkoch a tým nielen ohrozuje zdroje planéty, ale aj rozleptáva ľudskú spoločnosť. „Konzumerizmus nie je zameraný na uspokojovanie túžob, ale na podnecovanie túžby po stále väčšom množstve túžob.“
Riešenia závisia od ľudí
Niekedy sme stavaní pred falošné dilemy. Príroda alebo ľudia? Máme sa teda vrátiť na stromy, nikam necestovať a živiť sa mrkvou s vlastnej potom a krvou skropenej záhrady? Kapitalizmus či boľševizmus? To sme tu už predsa mali, nechceme sa vrátiť do plánovanej ekonomiky a partokracie, kde sa zháňal ešte aj toaletný papier. Alebo sme čičíkaní „billgateizmom“ (podľa asi najznámejšieho predstaviteľa tohto typu myslenia). Všetko je v poriadku, ideme správnym smerom, technológie to vyriešia, my sa nemusíme meniť.
Zmien je príšerne veľa. Bauman to popisuje metaforou tekutých pieskov. Nevieme kde sa posunú, ani kde sa prepadnú, ale vieme, že sú strašidelne nestabilné. To je realita, v ktorej žije aj mnoho ľudí na Slovensku. Budem mať ešte zajtra prácu? Splatím hypotéku? Vydrží mi manželstvo? Budem mať vôbec nejaký dôchodok?
Nefunguje ubezpečenie, že toto je najlepší systém, v ktorom sa dá žiť a všetko iné je len horšie. Objavujú sa nové prístupy k ekonomike, k meraniu úspešnosti štátov či spoločností. Za všetky spomeniem len koncept regeneratívnej ekonomiky, ktorý nie je zameraný na ťažbu a profit, ale na obnovu (prírody, vzťahov, psychiky, komunít, pamiatok...). princíp cirkularity zas upúšťa od priamočiareho „pokroku“ a cesty k jednému vytýčenému cieľu, ale prináša zodpovednosť a užitočnosť toho, čo nechávame za sebou. Lebo to v istom momente stojí pred nami. Či je to odpad, alebo výsledky našich kariérnych rozhodnutí. Viaceré príklady v severských krajinách dokazujú, že sa dá zosúladiť prosperita prírody aj ľudskej spoločnosti.
Je správne spochybňovať zaužívané modely a pýtať sa otázky. Mali by to však robiť odborníci a odborníčky, ktorí rozumejú ľuďom a spoločnosti rovnako ako tí, ktorí popisujú stav prírody, či objavujú technické riešenia. Pochybnosti a otázky majú byť podložené dátami, výskumom, pozorovaniami.
Veľký hĺbkový reprezentatívny prieskum názorov ľudí na Slovensku na klimatickú krízu a problémy s ňou spojené prináša množstvo užitočných zistení. Napríklad, že viac ako tri štvrtiny ľudí (76%) tvrdí, že dôsledná ochrana klímy prinesie totálnu či aspoň veľkú spoločenskú zmenu. Takisto viac ako polovica (bez ohľadu na svoj spoločenský status) si myslí, že zmenu klímy treba riešiť okamžite. Ďalších 22% povedalo, že najneskôr v tomto desaťročí. No, čo poviete?
Bez spoločenských vied sa nepohneme
Ten istý výskum dokázal, že väčšina ľudí chce v médiách počúvať viac odborníkov a dôveruje vedeckým inštitúciám. Odborníci a v neposlednom rade odborníčky (ľudia chcú počuť viac žien) sú žiadaní. Politická reprezentácia, ktorá sa vyhovára, že ľudia nechcú žiadne zmeny, sa mýli. Je možné, že je to trochu ako s tým konzumerizmom. Vytvárame potrebu a potom ju napĺňame. Zmena je ťažká a ľudia, bez ohľadu na vzdelanie či miesto bydliska sa obávajú, že štát ich v tom opäť nechá. Uznajme, že takýto postoj nie je neopodstatnený.
Spoločenské vedy potrebujú nabrať viac sebavedomia a byť rovnocenným partnerom prírodným a technickým vedám. Klimatická zmena je komplexný problém. Potrebujeme ju riešiť spoluprácou rôznych vedných odborov a dialógom. Nové riešenia vznikajú diskusiou, skúšaním, konštruktívnou kritikou. Nie monológom samozvaných performerov vyznačujúcich sa „patentom na rozum“ a neúctou k svojim spoluobčanom a spoluobčiankam. Súťaživosť ako dominantná hybná sila spoločnosti by mala ustúpiť spolupráci. Nikto to nezvládne sám, ani tí najbohatší či najmúdrejší. Čím viac ľudí zapojíme do riešení, tým väčšia šanca na úspech. Máme na Slovensku skvelých ľudí. Dovoľme im vystúpiť z úzadia a prispieť.
Zdroje
Dáta spomenuté v článku pochádzajú z reprezentatívneho výskumu Slovenská klíma 2022, ktorý uskutočnil Institut 2050 na jar 2022 na vzorke 1936 respondentov a respondentiek. Správy a dáta si môžete voľne stiahnuť na ich stránke.
Citát Zygmunta Baumana pochádza z eseje Spotrebitelia v tekutej modernej spoločnosti. Tá je z knihy Tekutý život 2021. O tekutých pieskoch krásne hovorí v jednom zo svojich posledných interviews pre Al Jazeera.
Informácie ku konceptu regeneratívnej ekonomiky sú pekne rozpracované napríklad na stránke fínskeho národného think-tanku Sitra, ktorý pripravuje podklady pre fínske vládne stratégie a programy.
Na Slovensku sa cirkulárnej ekonomike venuje Inštitút cirkulárnej ekonomiky INCIEN.
