Pre mňa je to krajina plná prekvapení a kontrastov. Stojíte pri mori a za chrbtom sa vám rozprestierajú mohutné hory. Príroda na tomto kúsku zeme nešetrila a ponúka prenádherné scenérie. Po prekročení hranice s Chorvátskom prechádzate okolo dediniek, kde vládne jedinečná atmosféra a pohoda a máte pocit, akoby ste vstúpili do filmu režiséra Emira Kusturicu. Definitívne Vás dostane pohľad na prvé prímorské kamenné mestečká, ktoré lemujú pobrežie a nad celou tou nádherou sa týčia skalnaté vrchy obdarené porastom. Vo vzduchu sa mieša vôňa mora, levandule a borovicových hájov.
Ľudia sú srdeční, štedrí a veľmi temperamentní, radi sa zabávajú, porozprávajú sa s vami, spriatelia. A povedala by som, že vedia viac relaxovať ako my. Rozhodne si nebudú robiť starosti kvôli tak nepodstatným veciam, ako je dochvíľnosť či mimoriadne pracovné nasadenie. Ako bude, tak bude a čo neurobíš dnes, pokojne odlož na zajtra. Ja osobne som si tento národ nesmierne obľúbila.
Sklamalo ma však, že Černohorci zostávajú chladní k problematike znečistenia morí. Na pohľad nádherné more ukrýva v sebe nečakané „poklady“, ako napríklad staré koleso od traktora, pokazený bicykel, sklo, plastové fľaše, či staré handry. Ľudia si nerobia starosti s odhadzovaním odpadkov do kontajnerov, jednoduchšie a najlacnejšie je nahádzať smeti do mora. Aj potopené vraky lodí sú kompletne rozobraté a správny Crnogorec má doma nejaký ten pekný mosadzný kúsok. Veď prečo by ho mal nechať napospas hrdzi, keď si môže založiť súkromnú zbierku? Podobne je to aj s lovom rýb. Stretnúť rybu alebo iného živočícha pod hladinou mora je viac než zriedkavé. Loví sa tu totiž trhavinou! Keby more mohlo prehovoriť, tak si len ťažko povzdychne a zariasené dno porozpráva svoju rozprávku.
Viac možno niekedy nabudúce..
