„Vážená pani Mojsejová!
Dlho som Vás pozorovala a dospela som k uzáveru, že ste jedna samoľúba, egocentrická žena, bez spôsobov. Neviete sa vyjadrovať a máte o sebe neskutočne vysokú mienku. Čakala som, ako ďaleko zájdete, čo sa týka Vášho sebavedomia. Skutočne ste ma prekvapili predovšetkým tým, ako ste sa pustili do pána doktora Fabiána. Pán doktor je jeden vynikajúci vzdelaný odborník s dlhoročnou praxou. S otvorenými ústami som pozerala na televíznu obrazovku, ako si z neho robíte hromozvod, pričom ste s kamennou tvárou tvdili, že si veci vysvetľujete. Vy sa však len rada počúvate. Pán doktor má našťastie už svoje skúsenosti a dostatok trpezlivosti na to, aby jednoducho nereagoval (a ani mu nikto nedal v danú chvíľu priestor), pretože by to bolo na dlhšiu debatu. A ak bolo Vaším cieľom vyjasňovanie si s pánom doktorom, tak ste si vybrali nevhodnú príležitosť a čas.
Ešte jednu vec mám na srdci.
Hoci máte dostatok materiálnych statkov, chýbajú Vám základné najdôležitejšie hodnoty nemateriálneho charakteru. Pokúste sa nad tým zamyslieť a možno budete šťastná aj bez reality show a pretŕčania sa na verejnosti. Neustále vyčítate finalistom, že vedeli do čoho idú a potom sa sťažujú po médiách. Vy ste tiež veľmi dobre vedeli, do čoho idete, že Vás budú pretriasať v médiách, tak prečo ste sa dali na reality show, keď sa teraz neustále sťažujete?
Nebola by som sa znížila k napísaniu takéhoto listu, ale pokazili ste si to u mňa definitívne tým výstupom smerom na pána doktora.
Šťastná budete vtedy, keď si uvedomíte, že značkové oblečenie a materiálne statky nie sú všetko. Skúste sa zamyslieť nad zmyslom svojho života a nad tým, čo tu po sebe zanecháte.“
a písala som tak, ako mi v tej chvíli prúdili myšlienky, nenašla som však dostatok odvahy na odoslanie listu....
