Keď som po prvýkrát vstúpil ako predseda vlády v roku 2006 do priestorov úradu vlády, vedel som o nadštandardne silnej euro-atlantickej orientácii svojho predchodcu. Aj tak ma zaskočilo, keď som v prijímacom salóne našiel na stene nalepenú nefunkčnú atrapu krbu za 7000,- eur, ktorá bola trvalo nainštalovaná za účelom krátkeho stretnutia s G. W. Bushom pri príležitosti jeho prítomnosti v Bratislave /samit Putin - Bush, 2005/ a z dôvodu, že americký prezident mal mať rád miestnosti s krbmi. Nenašiel som však ani obraz slovenského prezidenta, ani mapu Slovenska, jednoducho nič, čo by kancelárie predsedu vlády spájali so Slovenskom.
Podstatne viac som bol prekvapený, keď som sa na úrad vlády vrátil pred rokom. Súčasťou kancelárií predsedu vlády je totiž aj veľká keramická plastika Jánošíkovej družiny z roku 1970, vsadená natrvalo do steny. Jej autorom je národný umelec, nositeľ štátnych vyznamenaní aj po roku 1989, Ignác Bizmayer. Žiadny socialistický realizmus, ale umelecké dielo znázorňujúce legendu našej histórie. Plastika prežila mnohých premiérov, jej osud bol však spečatený v roku 2011, keď sa ju moja predchodkyňa rozhodla prekryť sadrokartónovým sarkofágom. Podľa informácií z úradu nebola plastika vytesaná a rozbitá len preto, lebo jej autor stále žije. Samozrejme, že som sa premiérky spýtal na dôvod jej postupu; niektoré odpovede politikov v súkromných rozhovoroch však prekrývam spovedným tajomstvom.
Niekto si môže povedať, že ide o malichernosti. Áno, aj tak by sa dalo reagovať na činy mojich predchodcov. Mňa však mrzí, že ani na tých najvyšších miestach nevieme byť takí slovenskejší. Že niekomu lepíme na stenu atrapu krbu namiesto toho, aby sme mu povedali o Academii Istropolitana v Bratislave alebo modernejšie, o M. R. Štefánikovi. Mrzí ma, že nechceme vidieť a vnímať ani slovenské možno rozprávkové, ale legendy, na ktorých boli vychovávané celé generácie. Neviem si predstaviť, že by britský premiér urobil niečo porovnateľné Robinovi Hoodovi. Potom sa vôbec nečudujem, ak na Orave vidím reklamu na Jánošíkovú krčmu s ponukou, že – ak si kúpite dve pizze, jednu Vám dajú zadarmo.
((bush))
Nechcem a nebudem moralizovať. Len mi je to ľúto. Aj preto mám v kancelárii okrem portrétu prezidenta aj bustu Štefánika a ďalšie predmety pripomínajúce dlhodobú slovenskú históriu, ako napríklad železný roľnícky nástroj starý 1200 rokov nájdený na známom vale pri obci Bojná. Aj preto som sa rozhodol, že pri príležitosti 300. výročia popravy J. Jánošíka (17. marca 1713) jeho plastiku „vyslobodím“ zo sarkofágu a nechám „ju dýchať“. Kto bude jej dych chcieť počuť, bude počuť, kto nie, nech ostane hluchý.
