Veta o tom, že „vláda istôt pre občanov zabezpečí trvalý a udržateľný hospodársky rast" (PVV, str. 12) by sa určite uplatnila aj v rámci programových záverov zjazdov bývalej štátostrany v rokoch reálneho socializmu. Tento postoj bez pravdivosti a bez pokory vychádza z predpokladov, akoby štát naozaj mohol zabezpečiť rastový vývoj ekonomiky natrvalo, bez ohľadu na medzinárodný vývoj či klimatické podmienky. Akoby stačila stabilná politická dôvera obyvateľstva a schopnosti vládnych činiteľov... Ak to nepôjde, vysvetlenie a vinník sa nájde.
V roku 1985 sa na Velehrade uskutočnila veľká púť veriacich pri príležitosti výročia smrti sv. Metoda (r. 885). Bolo to mohutné 200-tisícové podujatie, ktoré sa komunistický režim snažil otočiť na tzv. mierové zhromaždenie. Vtedajší český minister kultúry Milan Klusák hovoril pri prejave „o Metodovi." Mládež ho verejne opravovala volaním: „Svätý Metod". Opravil sa. Keď pokračoval o tom, že solúnski bratia nám priniesli kultúru, mládež dodala: „Aj vieru!". Musel uznať aj tento apel. Slovenský minister Miloslav Válek po tomto už radšej ani neprehovoril. Tento príbeh mi prišiel na um, keď som v oficiálnom dokumente nastupujúcej vlády istôt SMERu čítal, že vláda vytvorí podmienky k dôstojnému pripomenutiu si - okrem iného - výročia „príchodu Cyrila a Metoda na naše územie." (PVV, str. 50) Komunistické myslenie vždy odmietalo podstatný prínos kresťanstva pre našu identitu, kultúru a cestu dejinami, potláčalo existenciu a dôležitosť duchovného a sakrálneho rozmeru života popri rozmere materiálnom a sekulárnom. A ak ho muselo uznať, tak sa jeho moc snažila rôznymi spôsobmi - aj hrubou, likvidačnou silou - zapojiť Cirkev do svojich zámerov.
Charakteristické je však rovnako aj to, čo nastupujúca vláda nepripravuje. Občan vo vyhlásení nenájde ani slovko o aktívnej pamäti na obete komunizmu. Múzeum komunizmu, ktoré plánovala zriadiť predchádzajúca vláda za účasti KDH, či memoriál totalitného utrpenia pravdepodobne za súčasného kabinetu nevznikne. Tento kabinet vníma inakšie monopol moci a jej totalitné zneužívanie. Symbolizuje to aj návrat vládnych rokovaní do priestorov pôvodnej postkomunistickej budovy.
Každý z nás môže dať zo seba len to, čo v sebe má. Nik nedá, čo nemá. Tak je to s nami jednotlivo. Tak je to však aj s našimi vládami.
