v kontinuu

Utiekať v tých všetkých sférach. Sféry kníh ako H.Hesse-Demian, Malé radosti či Shopenhauer a jeho Metafyzika lásky či Kundera a Neznesitelná ľahkosť bytia. Vo sférach káv, ktoré sú také silné až sú sladké, také silné že srdce má tehličky na jeho nezastavitelnom tele, Hudby sveta kde Dzikie Jabka a Nick Cave majú niečo spoločné. Sféry dotykov a zobúdzaní sa raz na tvrdom, raz na mäkkom, veľa krát a veľa iných bytostí vždy inak spriaznených. Teraz slová od Hesseho sa mi nesú vzduchom „Osud a myseľ sú rovnaké názvy pre jediný pojem“ ako aj "..je rozdiel či svet v sebe nosíme alebo aj o ňom vieme.“ S týmito slovami som vstal a prežíval tento záchvev akého si všade obsahujúceho kontinua, s nádejou pre dobro, a energiou s väčším prúdom než napätím, preto píšem plný sýtej fialovej, starej ružovej, azúrovej modrej a tam kdesi biela sa hrá s okrovou a presviedča ju na žltú. Toto všetko obklopuje miestnosť, v okolí nie je žiaden les, príroda, božstvo, či filozofia, ktorá by ma mala ovplyvniť v tento moment, iba život sám vo svojej priestorovej farebnosti, tepla a plnosti, kde s krásnou túžbou byť vo svete s vďakou, s žitím bez príčiny a dôvodu je sloboda. S mysľou, čo sa nevie zastaviť a racionalizuje oduševnené, by som nemal toto krásne ráno. S úsmevom som s to pokračovať a pozerať na život kde tento svet má kamenne podlahy, z ktorých je vždy zima na nohy a plyn je drahý, na zakúrenie sme my chudobný a radšej sa na dvoch gaučoch chúlime v dekách a varíme si čaj a ako mantra slúži úsmev jeden druhého a postupne pozvoľna sa teplo rozpúšťa a chce isť von a vidieť nepoznané ešte neopísané našimi pohľadmi. Tam sa otvára deň do iného dňa. To už sú na zemi čierno-biele kamenné podlahy. Zlepence budov v kapitalistickom centre mesta sa pozerajú na cervecerie a lekárne. Topole osikové už dotrepotali svojimi listami. Voda farbou zelene vie, že bude plynúť tak ako sama najlepšie vládze. Navrchu skál sa budú kúsky keramiky a mušle pozerať na krkavce a supy a nad mestom viesť dlhé monológy o tichu a čase s vetrom a oblakmi v diali. Týmto priestorom, dcérou zemou a matkou oblohou sa vznáša akási esenciálna vlhkosť čo prenáša vône z týchto hôr naspäť ku nám. Nám chcúc život milovať a vedieť o ňom, skôr či neskôr, sa ponárať viac v zdaní, nie rozmaru, v pravde, nie popolu, že to je dôvod žitia, to je jeho podstata, s ktorou chceme splynúť v jedno a tak ako voda tak aj my chceme plynúť najlepšie ako vládzeme a nie len v tomto ale aj v budúcom živote, lebo energia, s ktorou sme tu začali je taká silná, že sa prirodzene vracia opäť na zem, sínusoidách v tom kontinuu životov, kde postupne, pomaly dosiahne naša plná duša Zen a tam utiekanie zanikne v stretnutí s dušami, ktoré kedysi mali meno Hesse či Kundera.