Zamýšľam sa, spomínam na minulosť, snívam, fantazírujem. Túžim, prahnem, chcem ľúbiť. Som sebec? Alebo len pútnik hľadajúci odpočinok v srdci druhého? Kto rozlúšti hádanku môjho srdca?
Vďaka. Vďaka za to, že si nablízku, keď Ťa potrebujem. Vďaka, že zotrieš každú slzu z môjho oka. Vďaka, že mi utíšiš rany balzamom svojej lásky. Ty... si pozemské stelesnenie Lásky, pretože Svetlo nesvieti všade a nie je všemocné. Vari odeje ma Svetlo v lásku človeka?
Strach. Strach z chvíle, kedy táto chvíľa skončí. Nechcem, roním slzu, trhá mi srdce. Obraz pred očami. Na ňom tma, tri pouličné lampy, tri rozkvitnuté jablone v pozadí mesta. Držím Ťa, akoby si mal padnúť až tam, dole, kde niet ani Svetla ani Tmy. Máš mokré plece, veď Ty vieš prečo... Je taká zima, alebo prečo sa chveješ?
Chvíľa. Nadišla. V srdci žiaľ zo smrti otca, brata, Lásky. Všetko svetlé – láska, Svetlo, radosť sa pominulo, nevidím nič, len Teba... za sklom. Hoc cítim Tvoje teplo, hoc sa držíme naposledy, hoc zvierame sa pevne, lebo kusy našich sŕdc si nechávame prepojené a chýbajú nám, nie je možná zmena.
Toto už nie, už viac nie. Dva tulipány na hrobe. Symbol. Nie si sám ani tam, kde je to... to miesto bez kvetov vody. Tma.
