„No to je načase že ste prišli, už dve hodiny sa tu nudím.“ ozýva sa oddelením, keď vystúpime z výťahu a malý Paľo nás zazrie ako s posteľou smerujeme k jeho lôžku.
„Tu majú všetci toľko roboty, že sa so mnou nikto nemal čas rozprávať. Ďakujem, že ste po mňa prišli.“ vraví malý Paľo.
„Nazdar, pripravený?“ pýta sa sanitár Miro. Zdvihne Paľa na ruky a prehodí ho na nami prinesenú posteľ. Napojíme ho na monitor, zabalíme do spacáku, v ktorom prenášame deti, pozdravíme lekárov na JISke a odchádzame na oddelenie.
„Ako si sa mal na JISke?“ pýtam sa po ceste. Na jednej strane sa snažím o príjemnú atmosféru pri prevoze, na druhej monitorujem malého Paľa. Keďže práve vyliezol z anestézy, je nutné ho mať pod drobnohľadom, aby nám náhodou neprestal dýchať.
„Filip videl si môj nový PEG?“ pýta sa.
„Nevidel. Podarilo sa im to?“ pýtam sa ja.
„Ľudia v domove padnú na zadok z toho, aký mám skvelý PEG, to ti garantujem.“ pustí sa Paľo do rozprávania a celú cestu nám hovorí, ako príde do domova a každému ukáže jeho nový PEG.
Paľo je super chalan. Má 11 rokov ale väčšinu svojho života strávil v nemocnici. V jeho mieche sa počas vývoja vyvinula malá dutinka, ktorá spôsobila, že jeho spodná časť tela sa nevyvíja tak ako zbytok tela. Znamená to, že jeho spodná časť zodpovedá oveľa nižšiemu veku ako tá horná, od pása dole necíti vôbec nič. Aj napriek tomu je osobou, ktorá nás naučila veľmi veľa. Tento malý fagan, ktorý nás bez opýtania volá menami nám je školiteľom v lekciách života.
Kvôli veľmi zlému stavu pažeráka a dýchacích ciest musí byť Paľo kŕmený hadičkou, ktorá mu trčí priamo z brucha smeruje do žalúdka. Cez ústa ani sústo. Perkutánna endoskopická gastrostómia, PEG, tak sa to volá. Cez brucho vyvedená hadička, umožňujúca kŕmenie priamo do žalúdka. Takýmto spôsobom sme schopný dodávať mu dostatok živín, ktoré denne potrebuje. K nám prišiel práve za účelom výmeny tejto hadičky, keďže tá predchádzajúca sa mu upchala a spôsobovala jemu a ľuďom okolo neho mnohé komplikácie.
„V domove máš kamošov?“ pýtam sa.
„Jasné, som na izbe so Sebčom, my to tam máme pod kontrolou. Vieme o všetkom čo sa tam deje. Filip myslíš, že keď mám teraz ten funkčný PEG tak môžem ísť zajtra do domova?“ obracia diskusiu. Chápem ho. Naposledy, keď u nás ležal, strávil na oddelení tri mesiace.
„Keď bude zajtra všetko v poriadku a PEG bude fungovať, nevidím dôvod prečo nie.“
Paľa sme vyložili na oddelení. Bolo 13:40. Bežal som na obed.
Keďže som si nestihol nič objednať, v bufete som si objednal vyprážaný syr a varené zemiaky. Klasika. Sadol som si k tomu a s chuťou som sa pustil do nie moc vábne vyzerajúceho jedla. Po troch sústach som si bol na istom. Jedlo bolo úplne strašné. Aj napriek tomu som ho jedol s veľkým úsmevom a nadšením. Uvedomenie si, aké drobnosti v našom živote sú skutočným darom, mi robilo obrovskú radosť.
Od tohto momentu ubehol nejaký čas.
Zastavil som sa u kamoša, kolegu z oddelenia, ktorý mal na starosti Paľov prípad. Chvíľu sme sa bavili o veciach mimo prácu, keď tu sa ma Fero pýta.
„Pamätáš si ešte Paľa z dvojky (izby).“
„Samozrejme, Paľo, veľký fanúšik vláčika Toma.“ pamätal som si jeho nadšenie z rozprávky.
„Porozprával som o jeho príbehu mojej sestre. Povedal som jej o jeho stave a o tom, ako nás prekvapil jeho prístup k životu. Ako som dohovoril, šla do obchoďáku a kúpila mu tablet.“
„Čože?“ s údivom sa pýtam.
„Bol som mu ho zaniesť. Predstav si, z tabletu sa veľmi tešil ale tá radosť, že za ním osobne prišla do decáku návšteva, bola ešte väčšia.“
A tak nám Paľo stále neprestal dávať životné lekcie.
