reklama

Veľké rozhodnutia

O potrebe motivácie v živote človeka rozhodnutého robiť medicínu som už písal. Tak teraz o rozhodnutí samotnom a o tom, že niekedy sa musíte cítiť ako neúspech, aby ste s tým mohli niečo urobiť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

"Ahoj Filip." chlapík v saku mi podáva ruku.

"Ahoj Paul." nastavím svoju ruku a Paul mi ju stlačí intenzitou hydraulického lisu.

Sadneme si do kožených kresiel okolo malého dreveného stolíka. Dookola nás sa hemžia ľudia a priestor vypĺňa kaviarenský ruch. V momente, kedy chcem začať konverzáciu sa slečna za barom vyberie namlieť kávu a tak chvíľu len tak sedíme a obzeráme sa. Keď slečna za barom domelie kávu, k nášmu stolu pristúpi jej kolegyňa, nízka čašníčka v zástere so zápisníkom v ruke.

„Čo vám prinesiem?“ základná otázka.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Presso s mliekom poprosím.“ objednávam si.

„Spravte to dva krát.“ nadväzuje Paul. Zapíše si to do notesu, uistí sa, že je to všetko, čo od nej chceme a odchádza za bar. Paul si preloží ruky na hrudi a pozerá na mňa s nie práve priateľským pohľadom.

„Čo ten nepriateľský pohľad, takto ma vítaš po štyroch rokoch?“ hovorím so žartom.

„Niečo sa mi na tebe nepáči … ale tá absencia gélu na vlasoch ma teší, bolo načase s tým prestať. Konkrétnejšie ten čas bol vtedy, keď si s tým začal.“ hovorí so zvláštnou kombináciou vážnosti a humoru.

„No jo štyri roky sú štyri roky. Tak teda čo máš nové?“ snažím sa rozvinúť zmysluplnú diskusiu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pár minút sa obaja snažíme presvedčiť jeden druhého, že nás veľmi zaujímajú osobné detaily, cestovateľské zážitky a vzťahové záležitosti. Keď nás oboch prestávajú tieto prízemnosti baviť, Paul sa odmlčí a uprie na mňa pohľad.

„Tak Filip, 4 roky, koľko z tých vecí, o ktorých sme sa bavili si dosiahol?“ povie a odpije si z kávy. Ja ho podvedome napodobním, srknem si z kávy, dosť zlej kávy.

„Hm pamätáš si presne, čo boli tie veci? Nejako si neviem spomenúť na detaily.“ v hlave sa snažím oprášiť spomienku na rozhovor s ním spred 4 rokov, kedy sme stáli na terase pod Don Jonom Spišského hradu.

„Škola, kariéra, vzťahy a zvláštne schopnosti. Zaujíma ma hlavne to, ako si na tom s výskumom. Keď som ťa chcel prehnať googlom, neostal som ohúrený, čo sa stalo?“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Asi si zle googlil, mám meno v jednom medicínskom článku.“ obhajujem sa a cítim sa troška podráždene.

„Myslíš ten o nejakej riase, s nepresvedčivými výsledkami, kde si spomenutý ako „technical support“? Tak na čom pracuješ ?“ podráždený pocit ma neopúšťa.

„No je pravda, že to nebola až taká prelomová štúdia. Teraz robím prácu na patológii. Stromálna reakcia kostnej drene …“ Paul ma preruší.

„Je to to, čo si chcel a plánoval? Tie veľké veci, čo chceš robiť v onkológii ?“

„Od tej onkológie som dosť upustil, prišiel som na veci, ktoré radikálne zmenili niektoré moje postoje. Onkológia sa zdá sa byť nie mojou budúcou kariérou.“ oznamujem mu a uvedomujem si, že je to jedna z vecí, ktoré som si sľuboval pred 4 rokmi na hrade.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Myslíš to vážne? Takže si upustil od veci, ktorá ťa motivovala ísť študovať medicínu?“ na tvári má neznámy výraz kombinujúci prekvapenie a sklamanie.

„Mám za sebou štyri roky medicíny a trocha sa mi pozmenili názory a priority. Viem, že som šiel na medinu na milión percent presvedčený, že budem onkológ a že kompletne zmením obor a spasím milióny ľudí. Teraz mám triezvejšie uvažovanie.“ Paul sa na mňa pozerá ako na mimozemšťana.

„A čo teda plánuješ robiť?“

„Ešte si nie som istý, názor som za posledný rok menil každú chvíľu. Momentálne som ustálený na kardiochirurgii.“ táto otázka ma dosť vyčerpáva, odpovedám na ňu každý týždeň niekoľko krát.

„Filip úplne si ma prekvapil, to sa na teba nepodobá, pokiaľ si pamätám, vždy si veci vedel, bol si istý, nie len tápal a hádal. Pamätám si tú istotu, ktorá z teba sálala pri tom rozhovore. Pamätáš na toho chlapíka od Roche, čo ťa kontaktoval ?“

„No jasné, stále sa ozýva.“

„Opýtal sa ma, či sa oplatí do teba investovať, či som si istý, že nezmeníš názor? Po tom našom rozhovore by som za teba strčil do ohňa aj svojho vtáka, nie len ruku. Od kedy takto meníš názory?“ znie naštvane.

„Okey Paul, to bolo vtedy. Vtedy bola celá medicína predo mnou a všetko čo som o nej vedel bolo buď zo Scrubs alebo Dr. Housea. Koľko som toho reálne mohol vedieť? Myslel som, že to všetko bude fungovať ináč.“

„Ako ? Jednoduchšie?“

„Aby som bol úprimný, áno, myslel som, že stretnem ľudí, ktorí povedia „ak chceš byť vedec tak rob to a to“. alebo ma aspoň navedú správnym smerom, stačilo by, ak by som stretol ľudí zapálených pre vedu. 

„A nikoho si takého nestretol ?“

„Bolo by alibistické povedať, že vôbec nikoho.“

„A čo robíš preto, aby si si niečo vybral a išiel si za tým? Tak ako si vravel, vybrať si cieľ a dať tomu všetko, čomu dávaš všetko teraz, keď nemáš cieľ? Čo robíš vo voľnom čase, čítaš ešte ?“

„Jasné, čítam stále, s menšou intenzitou ale hej. Doteraz som robil v jednom kníhkupectve, vymenil som múzeum za kníhkupectvo a to bolo super rozhodnutie. Tento semester sa venujem už len medicíne, nestíhal som aj to aj to, budúci semester idem do Viedne na erasmus.“

„Viedeň, hm, to neznie zle. Ako si na tom s nemčinou?“

„No nemčina je jedna vec, s tou som ešte veľký nepriateľ. Druhá vec je, že si vôbec nie som istý, či to je dobré rozhodnutie ísť do Viedne. Ak by som tam nešiel môžem ísť na stáž do Prahy do kardiocentra. Neviem sa momentálne rozhodnúť.“

„Vieš čo je pre teba lepšie? Čo z toho ťa niekam môže posunúť?“ čašníčka nás vyruší a odnáša šálky.

„Hm asi hej ale vyžaduje to, urobiť veľké rozhodnutie a v poslednom čase neoplývam sebaistotou.“

Paul zmraští tvár, nahne sa dopredu a začne niečo, z čoho sa vykľuje dosť dlhý motivačný monológ.

Celé naše stretnutie trvalo dobré dve hodiny, Paul sa so mnou nerozprával priateľsky ako to bolo pred štyrmi rokmi. S každou otázkou som sa cítil zvláštnejšie a zvláštnejšie. Je to úspešný človek, manažér veľkej spoločnosti, má perfektné vystupovanie, prejav a veľmi výraznú osobnosť. Na stretnutie s ním som sa veľmi tešil a bol som prekvapený, že si na mňa našiel čas, preto ma jeho slová prinútili premýšľať.

„ … Filip musím ísť, som rád, že sme sa stretli a že mám o tebe nejaké správy. Ozvi sa raz za čas, okey? Len, ak by to malo byť o tom, ako si mal veľké slová a žiadne činy, tak ako to bolo teraz, tak sa ani neozývaj.

Potriasol mi rukou pozerajúc mi priamo do očí, otočil sa na päte a vypochodoval z kaviarne. 

Filip Olekšák

Filip Olekšák

Bloger 
  • Počet článkov:  19
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Píšem o medicíne zo svojho pohľadu. Zoznam autorových rubrík:  Medicine lifeEdinburgNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu