#chrantesvojebabky

Písmo: A- | A+

5 dní som strávil v skafandri a respirátore na improvizovanom infekčnom oddelení u babky v byte. Po 5 dňoch som starostlivosť o ňu prenechal svojej pozitívnej mamine na doliečenie. Inštrukcie boli jasné, volajte mi so všetkým.

„Saturáciu má 85%, čo mám robiť ?“ pýta sa ma.

„Daj mi chvíľu, musím sa poradiť.“ odpovedám.

O pár minút na to mám na telefóne lekára zo skafandrového oddelenia.

„Pán doktor mám babku pozitívnu na COVID19, ktorá desaturuje, celú rodinu pozitívnu, sme z okresu, kde je obrovská premorenosť a tlak na nemocnice, potrebujem babku hospitalizovať na niektorom našom COVIDovom oddelení, nájdete pre ňu miesto?“ hovorím s malou dušou.

Nasleduje asi 4 sekundová odmlka. „Kedy ju viete priniesť na hospitalizáciu?“ odpovedá.

V situácii po službe, najmä ak ste ju skoro celý čas prebdeli pri pacientoch, máte myseľ zahmlenú. Je to ako keď pozeráte cez okuliare potom čo vstúpite do vykúrenej miestnosti z teploty -10°C. Myseľ mám zahmlenú ale zmysly mám napäté ako mačka. Bez rozmýšľania sadám do auta. Zastavím sa na pumpe, lebo viem, že moja jazda si vyžiada daň v podobe víru v nádrži. Za 15 minút od rozhovoru s doktorom sedím v aute a myslím len na jedno, dostať sa domov včas. Je predo mnou 150km, ktoré musím zdolať v čo najkratšom čase. Nespal som 30 hodín ale cítim, že mám zmysly napäté ako nikdy predtým. Pristihnem sa pri tom, ako mi obmedzovač rýchlosti zasignalizuje, že som dosiahol maximum, kam je ochotný ma pustiť.

... oblak poslužbovej únavy ma preplieska po tvári, keď vystupujem z auta pred babkinou bytovkou. Mamina doprevádza babku k autu, babka po každom treťom kroku robí prestávku na nádych...

„Dokumentáciu si zbalila?“ pýtam sa maminy.

„Áno, treba ešte niečo?“

„Šťastie.“ hovorím tak tichým hlasom, že to počujem len ja.

Babke naložím na prst pulzný oxymeter, prístroj, ktorý hovorím o okysličení v jej krvi a prakticky aj o rozsahu infekcie. Ukazuje 86%. Zmysly sa mi napnú o 100% viac. Babka potrebuje kyslík. Prehodnocujem svoje rozhodnutie vydať sa na 150 kilometrovú cestu, viem, že kyslík potrebuje hneď a nie o hodinu. Po chvíli od usadenia babke stúpne saturácia na 89%. Činím rozhodnutie, že najlepšiu starostlivosť jej viem ponúknuť v nemocnici, kde pracujem. O 5 minút sme na diaľnici.

... babka je slepá. Je slepá väčšinu svojho života. Polovicu z neho tiež nepočuje na ľavé ucho. Má 79 rokov. Nikto kto ju pozná, by Vám nepovedal, že má celý život za sebou. Je to osoba, ktorá napriek svojim handicapeom presvedčila nás všetkých a presvedčila by aj Vás, že má ešte hodný kus života pred sebou. Pred necelými dvoma týždňami sa stihla vydať. Môj dedo umrel pred 11 rokmi, babka trúchlila ale na život nezanevrela ....

Obmedzovač rýchlosti sa znova ozýva. Vnímam len cestu a pulzný oxymeter. Kilometre za hodinu a percentá. Babka je dýchavičná. Neskladám nohu z plynu aj keby som mal. O necelú hodinu som v nemocnici, na bráne ma púšťajú do areálu, keď im poviem, že veziem COVID pozitívnu pacientku na príjem. Babku odovzdávam sestričke v skafandri, hovorím zopár dôležitých informácii a potom už babku odvezú na oddelenie.

... som unavený, bolí ma život, cítim sa zranený .... Od marca tohto roka som nerobil nič iné, len bojoval s pandémiou. Bojoval v prvej línii. Slúžil, testoval, liečil, nevidel som svoju rodinu mesiace. No aj tak to nebolo dosť a korona si nás našla. Zákerne, od chrbta ....

Ľudia v skafandroch na oddelení sú ako zázrak. Sú pozemskou definíciou hrdinov. Využívajúc svoju silu riskujú vlastné životy, aby zachránili iné. Aj keď ich stretávam denne, tisnú sa mi slzy do očí, keď ich vidím okolo vlastnej babky.

„Si najlepší šofér z rodiny...“ hovorí babka prerušovane. Plačem uvedomujúc si svoju bezmocnosť, moje vzlyky tlmí respirátor a hlučná kyslíková maska, ktorú má babka na tvári. „keď prežijem koronu, zatancujem si aj na tvojej svadbe.“

„Nezabudni, že máš vnučku, ktorú si ešte nedržala v náručí.“ pripomínam to, čím babku motivovala sestra, ktorá je čerstvo pečenou mamičkou nádhernej dcéry.

„Ľúbim ťa Filipko.“

„Aj ja teba baby.“

Bojovali všetci, na čele s babkou, bojovali statočne. 7 dní babka bojovala na ventilátore, 7 dní sa za ňu modlila polovica sveta a najlepší lekári robili úplne všetko na svete, aby jej boj a modlitby neboli nadarmo.

Prehrali sme.

Plač je na mieste a preto plačeme.

Chráňte svoje babky.

Prosím.

Skryť Zatvoriť reklamu