Skupinu, v ktorej som sa ocitol tvorili ľudia s vysokým IQ, ale aj ľudia s hraničným pásmom metálneho postihnutia, biely, rómski, vietnamec, chlapci, dievčatá, starší i mladší. V puberte sa človek hľadá a snaží sa si vytvoriť niečo svoje vlastné. Svoj štýl. Niektorí sú smejovia, niektorí salámisti, iní básnici, ja som patril k zabávačom. Paródie na čokoľvek boli mojou parketou, ktorou sa priznám, som dakedy zakrýval aj veci, ku ktorým som sa nevedel seriózne vyjadriť.
Jeden večer sme mali s kamarátom klasické parodické vystúpenie, kde sme pretvárali reklamy. Všetci sa výborne bavili, akurát, že tam bola aj hŕstka menej chápavých rovesníkov, ktorí sa na našich vtipoch vôbec nezabávali, práve naopak pýtali sa nás, aby sme im to vysvetlili, atď. Každý sangvinik je rád stredobodom, takže som bol aj ja, ale tie neustále otázky na vysvetľovanie mi dali zabrať tak, že som začal strácať hlavu. Nakoniec som sparodoval aj jednu rómku Danku a vtedy to asi bolo priveľa, lebo sa rozplakala. To už som sa zháčil aj ja, ale vyrieknuté nevrátiš. Začal som rozmýšľať ako to dať späť, ale okrem ospravedlnenia, o ktoré nestála, ma vtedy nenapadlo nič. Bol to moment, ktorý bol nepríjemný.
Raz večer sme mali sedenie a hral sme sa hru. Lektori pusili v miestnosti tichučkú hudbu, všeti sme si ľahli čelom na zem a postupne si nás pojednom brali . Odprevádzali nás na nejaké miesto v miestnosti. Bola tam tma, mali sme zaviazané oči a jediná inštrukcia, ktorá bola daná znela: "Buďte ticho a robte čo vás napadne." Každého posadili k niekomu a keď sa tí ľudia nahmatali, zistili, že je medzi nimi plastelína. S človekom oproti sme si chvíľu mačkali ruky a potom sme začali modelovať. Potichu bez slova sme vymodelovali pohár. Bol celkom pekný, videl som dodatočne. Keď sme si dali dolu šatky zistili sme, že som modeloval s Dankou a Danka so mnou. Najprv sme sa trochu vydesili, že keby sme vedeli, že je to ten druhý, asi by sme sa na to nedali. Obaja sme však v sekunde pochopili bez ohľadu na IQ, výzor, pleť a hnev, že ak človek niečo robí srdcom a vie sa odosobniť od ostatných vnemov, tak nemôže byť medzi dvoma ľuďmi nikdy žiadna bariéra a možno aj dvaja, čo sa nenávidia dokážu vytvoriť niečo, z čoho sa tešia potom spolu.
Na túto svoju príhodu si vždy spomínam, keď je plný autobus a jediné voľné miesto je vedľa róma alebo keď sa uslintané dieťa zo špeciálnej školy rozbehne oproti mne, že som jeho kamarát. Dnes už nehrám vtipnejší vyhráva, ale s radosťou dám aspoň občas tým, čo sú pre vštkých "iní", najavo, že som si tie rozdiely nevšimol.
