Zdravotníctvo je citlivou politickou témou. Napriek tomu sa bez hlbšej analýzy väčšina politikov zhoduje na tom, že výdavky na naše zdravotníctvo sa neodrážajú na jeho kvalite. Politici sa zhodli na tom, že o zdravotníctve treba hovoriť, ale ak sa s ním nič neurobí, aj tak získajú „politické body“. Často sa operuje prudkým medziročným zvyšovaním výdavkov na zdravotníctvo. Vedome sa nehovorí o historickom dlhu. Myslím tým kumulatívny efekt veľmi nízkych výdavkov na občana, ktorý predchádzal ich stúpaniu, ktoré tak kole oči našim ekonómom. Pozrime sa na niekoľko štatistických údajov a povedzme si, či to je naozaj tak, ako sa nám to servíruje.
Najčastejšie sa na hodnotenie kvality zdravotníctva používajú štyri indikátory:
Stredná dĺžka života pri narodení; žijeme skutočne krátko, umierame na choroby, ktoré sa dnes dajú zachytiť v liečiteľnom štádiu, zanedbávame prevenciu. Koľko z toho ide na vrub zdravotníctva však nie je celkom jasné.
Dožitie v zdraví; tento parameter má viacero modifikácií, porovnateľnosť výsledkov je však dostatočná. Určuje dĺžku života, počas ktorej osoba nepotrebuje zdravotnú starostlivosť pre chronické ochorenie.
Dojčenská úmrtnosť (Graf 1); parameter sa na Slovensku výrazne zhoršil, ale podiel zdravotníctva na jeho zhoršení nie je jasný. Môže na nej participovať vysoký vek prvorodičiek, menšinové komunity a pod.
Odvrátiteľná úmrtnosť; opäť ide o pomerne zložitú problematiku, ktorá by si vyžiadala samostatnú analýzu. Nedá sa otrocky implementovať bez ohľadu na metodiku.
Indikátorov je samozrejme o veľa viac, ale tie, ktoré tu uvádzam, iba ilustrujú kritizované parametre nášho zdravotníctva.
Kde sme štartovali a kde sme sa dostali
Pri hodnotení výdavkov na zdravotníctvo je nezanedbateľný historický pohľad na množstvo finančných prostriedkov, ktoré Slovensko vydávalo na zdravotníctvo. Na grafe 2 je medzinárodné porovnanie rastu výdavkov na zdravotníctvo vo vybraných štátoch Európy. Napriek prudkému stúpnutiu výdavkov v rokoch 2005 až 2009 (pravdepodobne pod vplyvom oddlžovania nemocníc) je priemerný rast výdavkov na Slovensku 1,8%, v Českej republike 2,1%. Aj po „vysokom tempe“ zvyšovania výdavkov sú súčasné výdavky v nominálnom vyjadrení (v eurách) podstatne nižšie, ako v starých členských štátoch EÚ.
Výdavky na jedného obyvateľa SR a ČR v roku 2016 poukazujú na markantný rozdiel medzi výdavkami na jedného Slováka – 2 150 USD a jedného Čecha – 2 544 USD, teda 394 USD (Graf 3).
Na Slovensku teda míňame ročne o cca 394 USD menej na jedného obyvateľa, čo pri prepočte na slovenskú populáciu (5,4 mil.) znamená astronomických -2,127mld. USD a pri prepočte na eurá okolo -1,7 mld. EUR. Z týchto prostriedkov by sa dalo zdravotníctvo nielen oddlžiť, ale aj podstatne zvýšiť jeho financovanie. Takto vzniká kumulatívny deficit, akým je napr. rast kapitálu v zdravotníctve, ktorý je takmer nulový, vysoký podiel nákladov na lieky a pod. Za túto sumu by sa každoročne dalo vybudovať jedno perfektne zariadené špecializované kardiologické alebo onkologické zariadenie alebo jedna koncová nemocnica pre 0,5 mil. obyvateľov.
Netvrdím, že zdravotníctvo je v poriadku, že funguje efektívne a s peniazmi narába optimálne. Jestvuje však určitá hranica, ktorá limituje možnosti zefektívňovania systému a dosahovanie lepších parametrov pri hodnotení indikátorov. Na ilustráciu môjho tvrdenia pridávam graf 4, na ktorom je vyjadrený vzťah medzi financovaním zdravotníctva v percentách hrubého domáceho produktu a očakávanou dĺžkou života pri narodení.
Jednoznačne poukazuje na významné predlžovanie života v štátoch s vysokým HDP a vysokými výdavkami na zdravotníctvo. Relatívna chudoba tohto rezortu, v ktorom sa notoricky zadlžujú najmä kapitálovo náročné nemocničné zariadenia, bráni pri jeho modernizácii a odstraňovaní jeho slabín. Čo je však najhoršie, Slovensko má katastrofálnu vekové a štrukturálne zloženie lekárov a veľmi málo prostriedkov na dôstojné zaplatenie sestier. O tom nabudúce.
