Stratou čuchu sa nestráca iba vnímanie príjemných čuchových vnemov, ale postihnutý nevníma ani čuchové zážitky označované ako smrad. To len na okraj skutočnosti, že odškodné by mali dostať všetci občania SR, ktorý dýchajú vzduch v štáte zvanom Slovensko. Smrad vanie odvšadiaľ, preniká cez klimatizačné filtre, cítiť ho v prírode. Smrad je všade okolo nás.
Milujem túto krajinu, preto sa k tomuto fenoménu, teda všadeprítomnému smradu, vyjadrujem.
Ak si Slovensko predstavím ako krajinu bez Matoviča a Sulíka, zrazu pocítim vôňu nádhernej prírody a v mojej duši sa clivo ozve vnútorný hlas: prečo bol potrebný ten smrad, keď máme všetko (okrem mora), čo si môžeme prijať. Po márnom čakaní som zistil, že odpoveď nedostanem. Smrad visí nad krajinou a žiadna rexona ho neodstráni. Musí to tak byť? Neviem, ale keď to tak je, asi to tak musí byť. Nie preto, že by muselo, ale preto, že my sme takí: potrebujeme sa posťažovať, prijať súcitného rady a urobiť si všetko po svojom. Teda zle, pretože sme lepšie nezažili a pri našej čitateľskej aktivite sme sa o tom ani v múdrych knihách nedočítali.
Aby som to trocha odľahčil, tak len pripomínam, že v nasledujúcich a po nich dalších voľbách si zvolíme vždy iba jednu z dvoch alternatív: zlodejov alebo psychopatov. Toť dnešné menu. Nech sa páči, vyberte si. Pardón! Týmto som to asi neodľahčil.
