.opušťame utúlny penzió u Vlčkov.
.kopec pri LM.
.nosíme padáky, sedáky a veškeré vybavenie.
.10 minútový kurz „Ako na to ″
V skratke:„ Toto su á-čka, toto brzdy, ostatné vám vedieť netreba , podľa možností za ostatné šňúriky radšej nezaťahujte. ″
.rozkladanie padákov , rozuzľovanie milión farebných šnúročiek, zapnúť sa do sedáka....
„Dievčatá (ja+Ovečka) vy ste šikovné dostanete trocha starší padák , on je aj trocha ťažší , no ale šak vy ste silné , veď ste predsa neaké skautky.″
Neskôr sme prišli na to , že to trošku , bol len Andyho maskovací manéver... Polichotené a plné eufórie nám bolo aj tak jedno z akého múzea ten padák vytiahli. Čiapky sme pritiahli na uši , skontrolovali tie povestné á-čka či nebodaj niesú pomotané (mohlo by to mať neblahé účinky na naše zdravie, keby sa nám ovšem podarilo vzlietúť , čo vôbec nie je také jednoduché hlavne s „ trocha ťažším padákom ″) , a už sa o prvý rozlet pokúšala Owca. Pokým padák zdvihla nad hlavu skoro jej oči z jamôk vyleteli , tak sa chudera namáhala a pučila o stošesť. Keď človek má už ten padák nad hlavou musí bežať ako divý (najlepšie dolu z kopca , po rovine je to dosť nepraktické) , ale pozor nie je to taký obyčajný beh , ale beh z takým veľkým ,ťažkým a nemogavým sedákom na zadku ,ktorý ma aspoň 5 kíl. Človek si fakt pripadá akoby behal v plne naložených pamperskách , no ale čo na tom. Tak ovci sa podarilo odlepiť nohy od zeme ale asi len tak na mikrosekundu. „Bež , bež ,bež bež.″ Ovca beží, padák sa vlní z jednej strany na druhú , zas ju to odlepí od zeme , ale Ovca pre istotu trepe nohami aj vo vzduchu. Doletela. Nezvolila najlepší terén, viac si pobehala ako zalietala , ale čo už na tom pri prvom lete si človek nenavyberá kade chce letieť . Ale šťastný výraz v tvári mala , to som videla aj na diaľku aj keď som krátkozraká , oči jej žiarili ako tie hviezdičky. Zbehla som jej naproti aby som jej pomohla von zo sedáku a tak. Vyvliekli sme sa aj s tým „ trocha tažším padákom ″ na kopec. Tie iste procedúry zas dokola, rozmotať šnúriky , brzdy, B-éčka a C-éčka , o ktorých sme my nemali ani poňatia ako fungujú , ale aj tak nesmeli byť zamotané.
„Pripravéná ?″ už stojím a čakám na vhodný vietor ja. Dokelu ale som mala strach , všetko možné ma vtedy napadlo (ale som sa tomu ubránila Tinka :-) radšej som chcela nech ten „správny″ vietor ani nezaduje , že tam radšej len tak budem stáť a s á-čkamy a brzdami v rukách , teda rukaviciach , ale ja vôbec nie som zbabelá , ja len nemám vhodný vietor , ja sa ani trocha nebojím...
Anjeličku , môj strážničku , opatruj moju „IDEŠ ! , bež, bež, póď , maš dobrý vietor ″ Chcem sa pohnúť dopredu , ale zrazu to nejde , niežeby ma až tak priklincoval strach , to som len nemohla zdvihnúť ten sakra tažký padák. „Póď , póď ″ , povzbudzujú všetci naokolo. Zrazu ma Andy schytí na hrudi za popruhy sedáku a ťahá ma a ťahá a ja len pučím a pučím , keby po mne kričali , že: Tlač , tlač! , tak si prisámvačku pripadám jak v pôrodnici. Prvý krok. druhý , tretí už ide ľahšie , bežim , bežím v tej pamperskovej sedačke bežím , stále dopredu a bežím , necítim žiaden odpor , už len prepletám nohami vo vzduchu a letím , ja fakt letím , 5 ,10, 15m pod nohy už radšej nepozerám, letím. letím oproti slnku možno oproti slobode ...
hej cesta za slobodou nie je ľahká , ale stojí to zato.
