Chodili sme po koledovaní. Spolu s deťmi a niekoľkými animátormi. Navštívili sme zopár rodín, zaspievali zopár kolied, vyzbierali nejaké peniaze na pomoc núdznym. Medzitým rozhovory, veľa radosti a aj veľa chodenia. Už sme boli takmer na konci, keď sme však dostali dar zažiť niečo také, čo sa dá nazvať výnimočné...
Vyzeralo to ako obyčajný dom. Klasický niekde uprostred mesta. Blízko škola, kostol, ihrisko. Lenže, hneď ako som vošiel dnu, cítil som tam hlboký pokoj, vzájomnú úctu a nado všetko lásku. Z rozžiarených očí mamy, z otca, ktorý vo svojom náruči láskal malého Miška, zo zamyslenej (asi aj prestrašenej z toľkých nás...) Janky i z Katky, ktorá nás celú cestu sprevádzala svojím smiechom a radosťou. Ťažko opísať slovami pocity. Ale ak by som to mal skúsiť, tak by som to nazval rodinou. Opravdivou, skutočnou. Rodinou, v ktorej láska, dobrota a radosť vyžarujú a stávajú sa pre všetkých najkrajším darom. Darom, ktorý nám darovalo Malé Dieťatko Ježiš, ležiace bezbranné v jasličkách...
Pekné dni sviatočné i všedné.
