...mohli rozdávať radosť, úsmev, cukríky, dobro...
Mikuláš, harmonikár, dvaja strachnaháňajúci čerti, dvaja anjeli a ja. Vybrali sme sa po našej škole, do dvoch materských škôl i na jednu základnú, do domova dôchodcov i len tak po meste. S rachotom a spevom za sprievodu harmoniky a nášho smiechu. Medzi detí, ktorých prítomnosť "starkého" Mikiho dosť potešila a možno a nie tak prídelom cukríkov, balíčkov a čokoládiek ako vierou v to, že sny majú meno, cenu. Krása! A potom to vytancovanie učiteliek, predávačiek a na záver i stareniek v domove dôchodcov. Boli to silné chvíle. Pre mňa, pre obdarovaných, ale i pre chalanov, ktorí mali radosť nielen z voľna od školy, nielen od nejakej tej korunky, čo dostali, ale hlavne - ako v pohode prezradili - s tej radosti malých detí, z ich rozžiarených očí a úsmevov na ich tvárach. Bolo to super a zase môže byť.
Môže.
1. časť cyklu: "Veriť v ich dobro!"
