Pocity, ktoré nás môžučastokrát sprevádzať. Vo chvíľach, keď padá obraz, ktorý si budujeme. Týchsebaistých, milých, obetavých, prítulných, spravodlivých... –ých, s ktorýmsi spájame seba. Padá do nenávratna. Do odpadkového koša konečnosti. A zostávamesami pred zrkadlom. Vrásky všednosti.
Do tohto chce vstúpiť On. Nieneurčitý pojem, vágna pseudobytosť, ale konkrétna Osoba. Tá osoba, ktorá dávazmysel, lebo premohla nezmyslenosť a temnotu. Tá osoba, ktorá prekonalabeznádej nádejou silnejšou ako samotná konečnosť existencie. Láska, ktorá nieje chladným kalkulovaním, ale je Tu. Teraz. Dnes. Na konci tunela svieti jejprítomnosť. Čaká od večnosti až do dnes. Do dnes, ktoré trvá pre nás. Do dnes,ktoré dáva zmysel nášmu včera, dnes i zajtra. Do dnes vo svetle našejnekonečnej ceny.






