Bolo to práve v deň jeho menín. Hrali sme ping pong u nás v pastoračnom centre, keď ma poprosil, či by som mal pre neho pár minút... "Zomrela mi babka. Neprišiel by si zajtra na svätú omšu? Bude obetovaná za ňu. Bude tam celá naša rodina." Prisľúbil som, že sa pokúsim. "Zomrela v sobotu večer. Ležala v nemocnici a celá rodina, ktorá bola predtým rozhádaná sa s ňou v sobotu ráno posledný krát stretla. Všetci sa tam uzmierili. A večer zomrela..." Na jednej strane som cítil z neho smútok z jej straty, na druhej strane pokojné srdce z toho zmierenia, ktoré tam nastalo zrejme po mnohých rokoch...
Predvčerom sme si len tak vybehli večer traja spolu na jedno pekné miesto neďaleko od nás. Veselý, žoviálny, pozorný ako vždy sa rozhovoril. "V sobotu mi prišla správa, že mi zomrel biologický otec. Najprv ma to nezasiahlo, ale potom, keď som videl svoju priateľku plakať, i ja som sa rozcítil a plakal som. Bolo mi z toho smutno. Hoci ako človek bol zvláštny, predsa to bol môj otec a mám po ňom veľa vlastností. Mal som na neho ťažké srdce za mnohé jeho činy, ale v duchu som si povedal, že mu odpúšťam." Toto ma dojalo. "Lenže potom prišla informácia, že to bol omyl... Nechápal som to. Zažil som si peklo a zbytočne... Rozhodol som sa ísť za ním. Kúpil som mu cigarety, priateľka spravila palacinky, ja som ich natieral a priniesli sme mu to do domova dôchodcov, kde žije, keďže je vážne chorý. Bol veľmi vďačný a hneď sa delil s ostatnými i o nás mal starosť, či dačo nepotrebujeme. Rozhodol som sa, že za ním občas zájdem. Povedal som mu do očí, že mu odpúšťam. Časom si chcem i jeho priezvisko pridať ku terajšiemu svojmu." Hlboké. Poctivé. Skutočné.
Verím, že milujúce srdce, je srdce, ktoré odpúšťa, hľadá zmierenie a cesty pokoja.
Pokoj s vami. S úctou. +
