Bola to oslava jedného môjho mladého kamaráta. Zavolal ma, pozval, bol rád, že som bol s nimi a ja som bol rád s nimi. Najprv skvelá debatka s Jakubom o hokeji, rozhodcoch, peniazoch a o tom podstatnom, o hodnotách... Potom pozvanie od jedného mladého muža na drink "Ty si ma učil náboženstvo na gympli, ak by si dačo chcel, ohlás ma." Potešilo ma to. Málokedy si ľudia spomenú, že im aj chcete dobre a že vám za to aj poďakujú, to už je riadny bonus plus.
Potom zoznamovanie sa, debatenie... S Martinom, spolužiakom môjho kamaráta. A pozvanie vonku na jednu. A tam debata s Filipom. Nevideli sme sa možno tri roky a on sa nebál otvoriť s tým, čím žije... "Robím teraz v bicyklovom obchode, nezarábam veľa, ale baví ma to. Sám jazdím na biku, tak je to pre mňa to, čo ma baví." Debatíme aj o ľuďoch... "Nemám rád negativistov, ľudí, čo vidia len to zlé, takým by som najradšej povedal, aby sa zobudili a tešili sa zo života." Plný súhlas. A nakoniec jeho rodina, človek by si myslel, že je to v pohode, keď z neho srší taký pokoj... "Moji rodičia sa idú rozvádzať. Som medzi tým. Akoby som to mal vyriešieť za nich alebo ako by to bola moja vina..." Tak toto bolí... A ešte o rozdávaní radosti a šťastia... "Mám v práci krabičku plnú cukríkov a keď prídu deti alebo rodičia s malými deťmi, rozdávam z nich, aby odchádzali troška šťastnejší..."
To, čo máme sa môže premeniť v dar pre iných. Presne také, aké to je.
