Písal som mu práve na jeho meniny. Netušil som, že budem potrebovať jeho pomoc tak skoro. Teda ani ja tak nie, ako jeden z mojich blízkych. Vysvetlil som mu situáciu a prišiel. Bez výhovoriek, hoci sám s tým, že nie je všetko ok, že tiež zažíva obdobie, keď to nie je úplne ideálne, jasne, že tam boli podvody proti nemu... Ale ochotne. Bez toho, aby chcel nejakú špeciálnu vďaku. Len otvoril peňaženku a vložil mi ich do dlane... A medzitým sme sa bavili... O zvláštnych, a predsa podstatných témach. O tom, že človek môže človeku ublížiť a zo dňa na deň sa tváriť, že sa nič nestalo. O tom, že človek môže človeku pomôcť bez toho, aby sa považoval za dokonalého. Možno len môže pomôcť a túži to vykonať. O nádeji...
Keď sme sa lúčili, podávajúc si ruky, povedal mi len jednu vetu, s ktorou by som sa s vami veľmi rád podelil: "Ak budeš vedieť o niekom, kto naozaj bude potrebovať pomôcť, daj mi vedieť, pokúsim sa pomôcť."
Ďakujem Bohu za takýchto ľudí dobra.
Tie peniaze už pomohli.
S úctou.
