Verím v mladých. Verím v nich. Verím v nich ako v nádej pre tento svet. Verím. Práve preto si nemôžem dovoliť byť ľahostajný voči tomu, čo sa deje okolo mňa.
Čo to má do činenia s vierou v Boha a s kresťanstvom? Dobrá otázka si myslím. Verím, že do každého z nich je vložená nádhera neba. Nádhera toho, čo my ľudia v mene čoho alebo koho ničíme a smejeme sa tomu. Vidím ich sny. Poznám ich osudy. Počúvam ich dennodenne. Idem s nimi na zábavu, do krčmy, do skate parku, ku ním domov, za nimi do školy a som úplne presvedčený, že nechcú byť ovcami bez mena a tváre, ale že túžia mať právo prežiť krásny život. Verím, že aj k tomuto referendum speje. Je hlasom nádeje.
Netúžim po výhre nikoho a vôbec nie svojej. Ale nie je mi ľahostajná ľahostajnosť, klamstvo, výsmech, ponižovanie a už vôbec nie klamstvo. Kto si ty, aby si súdil svojho blížneho? Kto? Máš právo mu prikazovať byť ničím, byť Tvojím sluhom? Máš právo obísť jeho bolesť v mene Tvojej moci? Ak to robíš, strácaš ľudskosť. Preto áno. Nie preto, že musím, mám to prikázané, ale preto, že ich mám rád. Preto, že mi na nich záleží. Preto ma ani Tvoj výsmech, urážky, ponižovanie neodradia. Nie preto, že som od Teba lepší. Rovnako nás čaká jama a popol, ale ja túžim veriť a Ty?
Áno. Pôjdem. Áno, budem slúžiť. Áno, verím. V Boha a v každého mladého muža, ktorého poznám.
S úctou +
