Aj táto žena, o ktorej vám chcem teraz rozprávať túžila byť šťastná. Volá sa Laura a žije pri Miláne v Taliansku. Bola šťastlivo vydatá... jej muž pracoval v banke. Mala dospelého syna a dospievajúcu dcérku. A čakala ďalšie dieťatko, lenže po pôrode ťažko ochorela. Dostala sklerozu multiplex a táto jej postupne zapríčiňovala ochrnutie celého tela. Nakoniec mohla hýbať len končekmi prstov. Preto jej blízki vymysleli spôsob ako s ňou komunikovať. Dali jej ku prstom klávesnicu a na túto ona vyťukávala to, čo cíti, čo prežíva, čo si myslí. Mnoho krát tam napísala svojej malej dcérke: „Ako rada by som ti teraz porozprávala rozprávku na dobrú noc...“ Postupom času jej blízkych napadlo, žeby mohla svoju bolestnú skúsenosť opísať. Vznikala kniha. Hlboká. Úprimná. Predalo sa s nej mnoho kusov. Získali množstvo peňazí, z ktorých založili projekt pre deti trpiace chorobou AIDS v Afrike.
Túžila po šťastí. Bola šťastná, keď tu prišla situácia, ktorá ju mohla zlomiť. Mohla zanevrieť na Boha, na iných, na seba. Nie sme aj my často krát v takej situácii, že sme schopní zabudnúť na to všetko dobro, čo je v nás, čo sme dostali, čo nám Boh dáva, čo nám iní sprostredkúvajú a zostať sklamaní, znechutení, porazení... Toto chce diabol. Nie Boh. Boh chce naše šťastie. Náš život v plnosti.
„Život je Božie požehnanie, v ktorom sa trblieta dar jeho lásky a veľkodušnosti. Je to najvyššie dobro, ktoré nám môže darovať. Preto našou úlohou je tešiť sa zo života. Prvý príkaz, ktorý od Boha dostávame je žiť.“ (don Pascual Chavez Villanueva)
O tomto nám hovorí aj prvé čítanie.
„Požehnaný muž, ktorý v dôveruje Bohu a ktorého nádejou je Boh. Je ako strom zasadený pri vode, ktorého korene z nej čerpajú svoju silu. Nemusí sa báť...“
V žalme sme spievali podobne: „Požehnaný muž, ktorý dôveruje Bohu...“
Boh teda chce aby sme boli šťastní. On je toho garantom. Istotou. V strej tradícii Izraela boli blažení, požehnaní – šťastní tí, ktorí sa nechávali viesť múdrosťou Boha.
Boh nás chce viesť ku šťastiu. Ako?
Toto počúvame v druhom čítaní. Tým, že za nás zomrel na kríži a vstal z mŕtvych. Napriek všetkých pochybnostiam a otázkam.
„Ježiš dáva sám seba až na smrť nie preto, že by životom pohŕdal, ale preto, že tak miluje život a chce ho dať aj tým najnešťastnejším a najopustenejším a chce im ho dať plný, definitívny a večný.“ (don Pascual Chavez Villanueva)
V evanjeliu nám Ježiš ukazuje cestu ku skutočnému šťastiu. Ten, kto ho stretol snaží sa žiť podľa logiky viery. a tomto hovorí práve evanjelium. O hľadaní naplnenia nie v absolútnej bezprostrednosti tu a teraz – o čom hovorí práve druhá časť dnešného evanjelia v „beda“-, ale o uvedomení si, že dejiny ešte nie sú naplnené a že skutočná blaženosť, šťastie spočíva aj v schopnosti čakať. Skutoční blažení trpia pre nenaplnenosť dejín a očakávajú, že Boh im pomáha dorastať ku pravej úteche a v očakávaní sa usilujú o vernosť, ktorá ich privádza žiť aj v bolesti, prenasledovaní, nenaplnení, očakávaní... „Blahoslavení chudobní... hladujúci... plačúci... prenasledovaní a nenávidení pre Krista“
