A tak ďakujem drahému Bohu za ňu, za to, že uverila, že dôveruje cez strachy, hľadania, premáhania sa a mnohé „neviem“ a „prepáč“... vie a túži kráčať za ním a byť tu pre iných...
Za neho, za mladého muža, ktorý má sen, chce byť dobrým kuchárom a hrávať v kapele. „A čo by si chcel hrávať?“, pýtam sa ho, „nejaké rockové veci“, odpovedá. Rád mi pomáha. Ďakujem za neho...
Za ňu, mamičku, ktorá spolu s manželom mohla mať dieťatko po toľkých beznádejných snahách, za ich vieru, lásku, nádej... za pomoc, za materstvo, učiteľstvo, službu...
Za nich, chlapcov bláznivo sa hrajúcich na stohu sena niekde za jedným kostolíkom, len tak blázniac, na tvári smiech, radosť... za nich.
Za jej rodičov. Prijatie, záujem, pokoj, vypočutie, priateľstvo, pomoc... za cestu domov, kde mi jej otec hovorí na moju vďaku: „a možno to robím len pre seba.“ Dohodli sme sa na káve. Viem, že to nerobil len pre seba. Viem, že chcel pomôcť...
Boh plný prekvapení milujúci človeka vášnivo a inak. Celkom a bezhranične. Ľúbiac ho tak nežne... A to aj mňa neustále učí mať rád... Priatelia, konajme dobro a budeme šťastní.
Pekné dni.
