Dostali sme túto ponuku. Išli sme tam. Nacvičili sme pre nich zopár piesní. Asi sedem gitár, ostatní spievali, hrali. Boli sme tam. Najprv svätá omša. Niečo krásne. Boh a človek spolu za múrmi väzenia. Nádej. Áno, tak by som to nazval. Nádej. Nie niečo, čo pominie, ale to, čo zostáva...
V ich tvárach bola radosť. Taká iná. Taká vďačná, že niekto prišiel, niekto, kto sa netvári, že je lepší, ale taký, ktorý verí, že dobro je možné všade i tam. Uprostred múrov, za ktoré sa dostali svojimi rozhodnutiami, ktoré boli pomýlené, ale že si zaslúžia kúsok dobra. Spievali spolu s nami, tlieskali, modlili sa, ďakovali, počúvali naše podelenia sa, boli tam spolu s nami a my s nimi.
Keď som sa potom mladých pýtal, čo to v nich zanechalo, boli to silné dojmy. Viac pocity, než slová, viac nádej, než smútok.Viac radosť z toho, že zanechali kúsok dobra, kúsok lásky, kúsok niečoho pekného. A to zostáva.
Ďakujem Ti za nich i za nich. Za to, že niečo pekné zostalo, že to pekné, čo za to stojí, je naozaj reálne a že sa oplatí v to dobré a pekné veriť a konať ho v tej miere, v akej sa nám dá a v akej vieme.
S úctou.
