Stretli sme sa. Bolo to asi pred dvomi týždňami tak okolo polnoci. Chcel som sa s ním porozprávať a prišla spolu s ním i ona, jeho kamarátka. Videl som ju po prvý krát, ale je príjemný hlas a pokojné vystupovanie ma oslovili. Spýtal som sa na to, aký má príbeh, akú má cestu a to čo mi povedala som nečakal...
"Naši sa rozviedli. Mama si našla nového priateľa, ale ten ma vôbec nemal rád. Bol na mňa veľmi prísny a nechcel mi dobre. Raz som prišla domov o 21.15, mala som vychádzky do 21.00 a už ma čakal. Nakričal na mňa a chcel ma dokonca zhodiť i s balkóna, bála som sa. Drgla som vtedy do maminy, ktorá bola tehotná, ona padla na zem a ja som utekala do svojej izby. Skryla som sa tam. Mamine sa našťastie nič nestalo."
Potom jej príbeh pokračuje ďalej a ona mi ho s pokojným hlasom rozpráva... "Nedokázala som tam byť. Ušla som ku kamarátke. Hľadala som si prácu, brigádovala som. Potom ma dali do detského domova, lebo som bola nedobrá... Lenže tam som mala dobré správanie a tak som sa mohla neskôr vrátiť domov. Mamin priateľ už s mamou nežil. Odišiel a peniaze na svojho syna posiela len málo. Teraz už je to lepšie."
A nakoniec sa bavíme o tom, ako si našla nových kamarátov, s ktorými si rozumie a má ich rada, o tom, ako nie nenávisť dáva človeku chuť žiť, ale láska. Modlili sme sa všetci traja. Verím, že Boh do cesty posiela človeku pomoc práve vtedy, keď ju potrebuje najviac. Tak ako tomuto krásnemu a jemnému dievčaťu.