Už hneď ako sme tam pršli, tam boli. Mladí, takí krásni vo svojej dozrievajúcej mladosti a predsa mi ich bolo ľúto. Uprostred nich stála fľaša alkoholu, cigarety v rukách a slovník, ktorý pálil v srdci svojou nahnevanosťou a tvrdosťou. A my tam medzi nimi, pripravujúc sa na naše divadelné predstavenie. Ich rev, nadávky, vzájomný výsmech, ponižovanie sa navzájom... a my v príprave, modlitbe, sústredení sa a v radosti.
Mohlo to byť naopak, mohli byť oní tí, ktorí sú šťastní a my sme mohli byť tí, ktorí sú opustení... Modlil som sa za nich, snažil prihovoriť, bál som sa a bolo mi ich ľúto. V ich očiach bolo čakanie, výzva, otázky, hnev... plač. Prečo? Prečo? Prečo?
Pane, neopúšťaj nás nikdy, daj, prosím, aby sme sa učili milovať a nesúdiť, daj, prosím, aby aj títo krásni mladí žili... prosím.
Pekný deň, plný svetla a nádeje.
