Už dávnejšie som sa ich pýtal na to, aký je Boží sen s ich životom. Chlapcov, dievčat. Všetkých. Sú takí vzácni... Nechcem teraz písať ich sny. Je to tajomstvo. Vedia to len oni a Boh. Ale rád by som písal o ovocí ich rozhodnutí, o tom, že to nie sú len frázy a prázdne slová, ale že ich premieňajú na rozhodnutia a činy.
Mladí chlapci tu zo sídliska. Poznám ich už roky. Dnes sa z nich teším, lebo vidím, že našli vo svojom živote niečo, čo ich teší. Nesedia doma a nenudia sa. Nerobia zlobu, hoci robia chyby. Nemyslia len na seba, hoci by mohli, ale práve naopak, hľadajú cesty služby iným. Svojím talentom, darmi, schopnosťami, ktoré si nenechávajú len sami pre seba, ale dávajú ich ďalej...
Naše dievčatá. Aké to majú dnes náročné! Niekedy mi ich je veľmi ľúto... Predsa však vidím mnohé, ako sa nechcú len nechať obdivovať, ale ako práve naopak sa rozhodli slúžiť mladším, núdznejším, slabším. To je skutočná krása. Tá, ktorá sa stáva darom. A také sú. Presne také, vzácne, krásne, drahocenné a výnimočné.
A mnohí iní a mnohé iné... Sú mi darom, tým, že veria a snívajú, že túžia byť lepšími, byť šťastnými.
