Stál som tam v Pravenci, časť Kolónia a padal na mňa dážď. Myslel som si, že sa do Žiliny dostanem stopom skôr, než ma dobehne nejaká búrka. Do Pravenca ma zobrala jedna milá pani, s ktorou sme sa bavili o nádeji. A teraz som tam stál v nádeji, že ma niekto zoberie... Lenže búrka si ma našla a tak som sa skryl. Bol to riadny lejak. Stihol som sa počas neho modliť. Keď skončil, opäť som stál na ceste a vtedy to začalo... "My vás poznáme." "Aj ja vás poznám." "Poďte ku nám na obed. Kam idete? Do Žiliny? My vás tam zoberieme..." A tak som skončil na obede u jedných skvelých ľudí. Poznali ma. Bol som totiž vychovávateľ jeho syna a brata tak si ma všimli a pomohli. Nečakal som to... Lenže tu to celé nekončí... Ako sme boli u nich doma, rozprával som sa s jeho rodičmi a bolo mi tam veľmi dobre s nimi. Cítil som z nich veľkú lásku. A tak som sa ich spýtal, že ako je to možné... "Rozhodli sme sa už na začiatku, že sa budeme mať radi, že budeme na seba dobrí. A tak sme spolu už päťdesiat štyri rokov." Uf, to bolo pre mňa veľmi silné a krásne svedectvo lásky.
Potom som mal pre nich ešte aj svätú omšu a teda aj za nich, ako poďakovanie dobrému Bohu za takých dobrých ľudí. Verím, že takýchto ľudí, ktorí sa rozhodli mať sa radi cez všetko, byť na seba dobrí a hľadať na sebe to dobré a krásne na svete nie je málo a verím, že medzi nich môže patriť každý jeden z nás.
Prajem vám pokojné dni.
PS. A do tej Žiliny som sa nakoniec dostal spolu s ich synom, ktorý ma zavolal aj ku ním na obed.
