Poznali sme sa. Nie príliš. Sú to roky... Bol spolužiakom mojich chlapcov na škole, kde som bol vychovávateľom. Pamätám si, ako odchádzal z tej školy. Lúčili sme sa. Podal som mu ruku, zakýval a vlak ho viezol domov, na východ... A včera? Ten telefonát...
Prečo sa to deje? Prečo je medzi nami toľké zúfalstvo, sklamanie, beznádej... Prečo? Prečo tu nie je viac porozumenia, lásky, úcty... Prečo na sebe a na druhých vidíme len to zlé, to, čo nefunguje, prečo sme uzavretí do seba bez otvorenosti voči núdznym okolo nás? Prečo nás trápia len peniaze, oblečenie, mobily, nové hry... Prečo? Prečo?...
Ten život už nevrátim, ale toto nebol prvý prípad, ktorý som zažil. Verím v nebo pre neho. Verím. Nedokážem neveriť v nebo pre neho a ani pre iných... To nebo je ich domovom, ale aj mojím, naším...
Ak môžem mať na vás len jednu jedinú prosbu, v mene Toho, v Ktorého verím, nezúfajte nikdy, ale otvorte svoje srdcia nádeji, životu, láske... Bohu. Nebojte sa. Toto je cesta. Toto je cesta... Láska je Cesta.
Jeho i vás vkladám do svojich modlitieb.
Verím v mladých. Verím v nebo. Verím v život. Verím v Boha.
