Tábor. Možno by sa dalo povedať nič zvláštne. Nič neobyčajné. Pripravený program, animátori, deti... pohoda... A možno by sa dalo povedať aj čosi iné. Čas, keď tie deti aspoň na pár dní zažili kúsok šťastia. Nie žeby inokedy mali byť smutné, ale realita nášho bytia je často krát poznačená skôr utrpením, bolesťou a smútkom. A zrazu, pár dní, keď sa mohli hrať, smiať, behať, tešiť sa, zabávať sa, spoznávať... byť ŠŤASTNÉ bez strachu. To bolo to najkrajšie. Nemuseli sa báť, že ich niekto vysmeje, zbije, poníži, donúti robiť zlo, byť smutnými... Mohli byť sami sebou a smiať sa tým najčistejším bezstarostným smiechom, v ktorom znelo nebo a jeho jas.
A preto vďaka, Tebe Maťa a Maťa, Johny a Soňa, Peťo a Bohuš, Silvia a Dáška,, Katka,Jožko a Anička, Domino, Mery a Katka, Janka a Baška, Tomáš a Majo, Juro a Majka, Zuzka a Domino, Janka, Števo a Megi, Mišo a Simonka, Hanka a Jano, Tomáš a Aďka, Miro... a toľkým iným za váš čas, za vašu službu, za vaše srdce pre deti..., pre ich šťastie. Vďaka!
... verím, že šťastnými sa dá byť i teraz, i tu, i dnes... stále... Verme tomu a dá sa to!
