"Už 2 roky som narkoman a neviem sa s toho dostat .... čitam bibliu modlim sa do kostola chodim malo ... prisiel som o vztah s Kristom aj ked citim ze je stale pri mne .... no proste nech ziadne krestan ktory poznal zivot s Kristom to neopusti ... lebo je to na mašlu ..." Asi takto znel úryvok z jeho správy...
Stretli sme sa. Dali sme si pivko a rozprávali sa. Hovoril mi o tom, ako sa stratil už ako mladý v partii narkomanov. Ako ho to bolelo. Ako spoznal Krista a radosť z neho, ako sa začal modliť, chodiť do kostola, čítať Písmo, o svojich štúdiách, o spoločenstve kresťanov v meste, kde študoval, o tom, že to bolo krásne... a potom toto, tá správa o jeho bolesti... Jeho loďka sa ocitla v búrke. Jeho sny sa rozpadali a on bol nešťastný, ale nie zúfalý, ale túžiaci po skutočnom živote, ktorý spoznal a zažil pred tým, po živote s Ježišom a pokojom prameniacim z jeho lásky. Vzácny muž. Slúži iným, má ťažkú prácu, ale krásne srdce a verí. Verí v nebo, verí v nový začiatok, verí v odpustenie. Verí... Ešte ma oslovili dve z jeho myšlienok... "Všetci narkomani sú zúfalí, chceli by prestať, ale nevládzu..." "Ako je to možné, že Boh sa tak pokoruje, aby nás miloval, že sa až tak ku nám skláňa? Rád by som mu robil radosť svojím životom, aby mohol povedať, že sa zo mňa teší, že má zo mňa radosť."
Verím, že bude šťastný a verím, že dobrý Boh mu ukáže cestu a dá silu. V súvislosti s tým, mi prišila na um jedna myšlienka tak veľmi prítomná v duchovnom živote... "Nikdy nepovažujme nikoho za strateného a nikdy nestrácajme nádej. Boh je dostatočne mocný a jeho mocou je jeho Láska."
