Stál som vtedy v Ž. a čakal na stop. Na stop domov. Na stop na pohreb môjho otca. Stál som tam a čakal. Zastavil si mi. Muž. Pár slov o živote... "Tá dnešná doba je taká unaháňaná... " Hovoríš... a potom dodávaš, "ale to my ju takou robíme svojimi rozhodnutiami..." Nemal som vtedy chuť a ani silu sa ponáhľať... Zostávala len nádej... A bavíme sa o tom, či Cirkev pomáha Rómom. Ty hovoríš, žeby mala viac, ja Ti svedčím o bratoch saleziánoch a o mladých, ktorí sa im venujú na Luníku IX, v Bardejove a inde... Mladí, ktorí slúžia... Ťažko sa mi v to ráno hovorí, ale Ty počúvaš pozorne a s láskavosťou. Keď v T. vystupujem z auta a podávame si ruky, tešíme sa so vzájomnej človečiny, z tej, ktorá je silnejšia ako tá naša najnepredvídateľnejšia sestra, sestra smrť...
Stojím v T. Dlho. Slnko na mňa praží, ale vnútri je strašný chlad... "Prečo? Prečo? Prečo? Mohol tu ešte byť... Veď bol taký dobrý..." Nádej cez modlitby a útechy priateľov, bratov a známych... Sestra smrť si ho zobrala a verím, že už je Doma... A vtedy prichádzaš Ty, ďalší človek. Muž, ktorý v ruke držíš päť euro a podávaš mi ich... "Stojíte tu už tak dlho, asi nemáte na cestu, zaplatím Vám ju..." Mne, neznámu, cudziemu... Prečo? Tá človečina je aj dnes, aj tu na tomto mieste práve v tento deň... Ďakujem za ňu, aj Tebe, neznámy brat, človek, známy...
Včera som kúsok svojho dlhu splatil. Akého dlhu? Dlhu životu. Nezaslúženého... Čo máme ešte pred sebou? Koľko dní nám ostáva? Dakedy len viera a nádej, kotvy v duši sú oporou pre našu slabú lásku... Lásku ľudskú. Lásku človeka k človeku. Lásku ako jedinú podstatnú a dôležitú... Jedinú...
Dnes vám prajem "len" pokoj, pokoj s vami.
