Najprv to bol Poprad s majestátnymi Tatrami v celej svojej kráse. Čakal som tam len chvíľku a už sme debatovali aj s Kájom o jeho rodine, o práci, o jeho koníčkoch, o jeho snoch. Ale hlavne o jeho radosti a chuti do života. Toto ma fascinovalo. Dve deti, krásne manželstvo. Nie dokonalý, ale krásny príbeh milujúceho muža, z ktorého vyžaroval pokoj a radosť.
Ten druhý stop mal tiež svoje čaro. Bavili sme sa o budúcnosti, o Európe a o tom všetkom, čo nás zrejme čaká. Najprv tóny smútku a potom sme sa preladili na nádej a na odvahu snívať, na radosť z hudby a aj z toho pekného okolo nás...
Preskočím ten ďalší stop, hoci aj on stál za to... A dostávame sa do malej dedinky na Turci, kde ma zobral do auta jeden mladý muž. Išiel tou cestou len druhý raz. Prvý raz ho viezol ocino, ktorý išiel na diabetické vyšetrenie do Ľubochne. Lenže miesto cesty tam a späť sa z toho stal nútený pobyt na liečení v tom zariadení na dva až tri týždne. Toto mi povedal a myslím, že bol rád, že to môže niekomu povedať. Potom ticho. "Čo mám robiť? Je to strašné. Na nič sa nedokážem sústrediť." Slzy v očiach. Bolesť. Modlil som sa za neho. A hovoril... Po nejakom čase sme sa rozišli. Myslím, že minimálne ako kamaráti. Človek môže človeku sprostredkovať nádej. A nádej môže nájsť v nádeji Boha s ním. A tá zostáva.
S úctou a vďakou. +
