Spolu s M. sme sa streli v Ľ. Plánovali sme jeden veľký stop do veľmi pekného mesta na M. Lenže, ako to tak býva niekedy to človeku ide tak, ako si predstavuje a niekedy nie... My sme čakali v zimnom ráne na pomoc od „niekoho“, kto by si našiel čas sa zastaviť a všimnúť si nás a aj pomôcť.
„Kam idete?“ Klasická otázka. Odpovede bývajú spojené s miestom, kam máme túžbu sa dostať. Vyjde to, nevyjde? Nám tento muž pomáha. Berie nás až tam, kam chceme ísť, do ďalšej etapy našej cesty. Mimochodom opäť paralela so životom. Nie vždy prídeme až tam, kam túžime prísť, ale každý krok smerom dopredu sa tak veľmi cení, hlavne, keď si uvedomíme, že na tejto ceste nie sme sami.
Vystupujeme na jednej pumpe v Ž. Ideme na kávu a aj pozrieť si úmysly našej cesty. Túžime putovať, modliť sa za našich drahých a za naše drahé. Za tých, ktorých máme tak veľmi radi v Ježišovi Kristovi. Náš pomocník si s nami dáva kávu. Rozprávame sa. Zdieľame svoj život. Hovorím mu to, kým som a čo robím. Vymieňame si kontakty. „Ja nie som veriaci a ani neveriaci, ale hľadám.“ Tento muž tak, ako my hľadá šťastie, plnosť života. To sú tie skutočne veľké veci. Tie, ktoré sa rodia na tento svet práve v chudobe, zraniteľnosti a krehkosti, ktoré sa nás tak hlboko a bytostne dotýkajú. Nie sme ich otroci a ani ich páni. Dostali sme dar byť milovaní a môžeme milovať a to práve takým srdcom aké máme. Je plné túžby po skutočnom živote. Ježiš nám práve toto túži priniesť svojím narodením v chudobe a biede jasličiek. Nebojme sa.
Prajem vám pekný Advent.
S úctou.
