Je to môj spolubrat vo viere i v reholi. Nie je kňazom, ale je diakonom. Poznáme sa už nejaký ten rok, ale až spoločné hľadanie cesty nás viac spojilo a mňa veľmi obohatilo.
Mal leukémiu. Stav, podľa toho, čo viem, bol veľmi vážny. Dostal sa z toho. Prežil a je tu.
„Keď som bol na tom veľmi zle, boli vo mne len nejaké myšlienky. Jednou z nich boli tie podstatné veci. Všetko ostatné som prestal vnímať.“
Čo myslíte, čo bolo pre neho tým podstatným?
„Aspoň trochu viac lásky zanechať, aspoň trochu viac vnímať život ako dar, aspoň trochu viac radosti pre seba i pre iných, aspoň trochu viac vďačnosti za všetko...“
To bolo pre neho to podstatné.
„Tam, kde pôsobím teraz, netúžim už robiť veľké veci. Mám len jednu túžbu a to naučiť sa aspoň trochu viac mať rád ľudí okolo mňa.“
A podľa jeho slov o tom, kým tam je, sa mu to dosť darí.
Ďakujem Ti priateľu za Tvoje svedectvo o tom podstatnom
Vám milé priateľky a milí priatelia želám pokoj i radosť v dňoch pekných i tých upršaných, či plných hmly a tieňov.
S úctou.
