Potrebovala si ísť vybaviť niečo do Trenčína. Tak som išiel s ňou. Najprv z Bielic do Hradišťa nás bral mladý muž, ktorý nám zastavil a nadchádzal si kvôli nám, aby nám pomohol. Prehodili sme spolu zopár slov.
Potom dvaja muži. Išli do Starej Turej. Trochu slov len tak a potom až ku koncu cesty sme sa dostali ku svojim životom, teda hlavne k jednému z nich. "Bol som v Afrike. Robil som tam dva roky. Páčilo sa mi tam. Bol som v Džibuti. To miesto v preklade značí diabol tadiaľto už prešiel. Lenže domáci vravia, že nie." Bohužiaľ nedostali sme sa ďalej. Na ceste sa človek dostane len tam, kde má a len s tým, s kým má...
Pred Trenčínom nás vyložili na pumpe. Tam sme sa spýtali jedného kamionistu, či by nám nepomohol. "Ja tu už končím." Lenže o chvíľku nám zastavuje ten istý muž na svojej audine a berie nás až do Trenčína. Hovorí mi: "Typujem vás na Itečkara. Vyzeráte tak..." Poviem mu, kto som a čo robím. Poteší sa, žiari z neho radosť a chuť do života. "To by mi Boh teraz mohol aj pomôcť, keď som spravil dobrý skutok." Stále s úsmevom na tvári.
V Trenčíne stretám jedného môjho drahého kamaráta. Debatíme. Spraví mi obed. Rozpráva o sebe, o svojej snúbenici, mám ich totiž v auguste sobášiť, o svojom bratovi, o svojej rodine. Je plný odhodlania a nádeje. Modlíme sa krátko u neho na balkóne. Lúčime sa. Žehnám mu...
Na ceste naspäť nás berie z Trenčína jeden muž. Počúva Quuenov. Krásna nostalgia na jeden stop s Topoľčian do Hlohovca... Bavíme sa o živote. O cestách. O jeho práci. O tom, ako mu rušia prácu, kde bol už desať rokov. Teda školu, kde robil školníka. Vyrovnaný... "Chodili ku nám dobré decká. Šikovné. Naozaj boli fajn." V jeho hlase cítiť smútok, ale i nádej. Cesta má rôzne zákruty, odtiene...
V Bánovciach nám zastavuje jedna pani na žltom aute. Hneď sa pustíme do debaty. Mimoriadne silnej debaty o dobre a zle, o Bohu a diablovi, o láske a strachu. O tom, ako cíti zlo i dobro a snaží sa pomáhať iným, o tom ako hľadá silu, aby to zvládla, o kňazoch, o ľuďoch, ktorí majú veľmi zvláštne dary a o tom, ako ich niektorí zneužívajú a niektorí nimi slúžia iným. O všeličom. Ideme ku nej domov. Modlíme sa v jej dome, kde cíti zlo, aby tam dobro zvíťazilo. Vezie nás domov na Šípok. Berie zo sebou i malú dcérku, druháčku Karin. V aute sa opäť modlíme a rozprávame o témach medzi nebom a zemou. Ako vystupujeme u nás na Šípku, malá Karin mi hovorí: "Pri pohrebe môjho starkého som počula hlas, ktorý mi hovoril, aby som sa nebála." Naozaj v jej očiach je čisté nebo. Čisté. Ako anjel, ktorý nás mal stretnúť. Sme si navzájom poslami a môžeme si poslať dobro i zlo. Verím, že to Ježišove "Neboj sa" tejto maličkej bude platiť aj pre jej sužovanú rodinu a aj pre toľkých iných.
