Spovedal som. Je také obdobie, keď sa snažíme byť k dispozícii tým, ktorí túžia zažiť odpustenie, počuť slová útechy, nádeje a povzbudenia. Teda tak hovorím za seba, že toto je moja prvoradá túžba. Vkladať nádej, súcit, pochopenie... Ako som tak teda dnes spovedal vo farskom kostole v meste v kaplnke Panny Márie (ktorá je mimoriadne krásne stvárnená) a pri mnohých kvetoch, ktoré ju obklopovali, zrazu si tam neďaleko teda oproti nám sadlo malé dievčatko s macíkom. Troška sa pomodlilo, usadilo macíka, zložilo rúčky a začalo sa na nás usmievať. Tak tam sedelo, až kým neprišla jej mamina a nedoniesla jej mandarínky v krabičke. Tú otvorila a vybrala jednu mandarínku. Prvú ponúkla svojmu macíkovi. Ten však o ňu nejavil záujem a tak ju spapala sama. Postupne aj všetky ostatné. Chvíľu posedela, potom už so zloženými rúčkami a rozdala zopár čarovných úsmevov a odišla za maminkou. Krásne. Pokojné. Čarovné.
Vložilo mi to do srdca jednu myšlienku vtedy a jednu teraz, keď píšem tieto riadky. To krásne v našom živote prichádza nečakane a trvá krátko, lebo inak nám zovšednie. A druhá... Jej oči boli plné večnosti. Naplnené láskou a životom. V tom vidím cestu. Nechať sa prežarovať životom a nezovšednieť.
Prajem vám pokojné a krásne dni. +
