Na mieste, kde som sme spolu s 30 mladými za tento rok nacvičili dve divadlá. Prvé z nich - známejšie bolo od Ch. Dickensa, jeho názov je známy: Vianočná legenda. Hrali sme ho 9x po okolí, počas dvoch víkendov v januári a februári. Chceli sme s týmto divadlom pokračovať aj ďalej, lenže už sa prestávalo tématicky hodiť a tak mladí herci ma inšpirovali k tomu, aby sme nacvičili ešte jedno. Od Ondreja Krajňáka, jeho názov je menej známy: Dvaja márnotratní. Divadlo o otcovi, synovi a vzťahoch, vzájomnom hľadaní ciest. Silné a milé. Hrali sme ho tiež 9x počas dvoch víkendov v apríli. Myslím, že tí ktorí sa zapojili mali nádherné zážitky a kto sa trochu z vás venuje mládeži, vie aké je pre nich dôležité zberať pozitívne skúsenosti pre svoj rast.
Po poslednom predstavení u nás, keď som ich vyprevádzal po ováciách, torte a lúčení mi jeden z nich povedal práve tú vetu. Tú, ktorá mi zostala zapísaná vnútri. Tú, ktorá by ma - ako dúfam a verím - stále privedie k tomu, aby som im dôveroval a povzbudzoval k dobru. V tom držím palce sebe i vám. Povzbudzovať k dobru.
Želám pekný deň.
