Pozvali nás na čokoládu. Len tak. Neviem prečo. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby to nebolo u nás doma. Na našom sídlisku plnom dobrých ľudí. Nemajú ešte otvorené, ale chceli, aby sme to prišli vyskúšať. Nechcelo sa mi príliš, nepoznal som ju až tak, ale po stretnutí s ňou, neľutujem ten čas tam...
"Rada by som bola, keby sem ľudia chodili a tešili sa z dobrej čoklády, z času stráveného s rodinou, s priateľmi. Toto by ma veľmi tešilo."
Pýtali sme sa jej, či by toho znovu išla, keby vedela o tých ťažkostiach, ktoré ich stretajú teraz pri príprave toho celého...
"Nie, teda neviem..." A potom pokojne súhlasí s tým, že áno. Vidí hlbší zmysel. Túži vytvoriť priestor dobra a radosti uprostred nášho sídliska. Ktovie. Podarí sa to? Ja verím, že hej...
Jej deti slúžia iným ako animátori a ona svojím darom spevu spieva u nás v kostole spolu s jej kamarátkou. Dámy, ktoré nehľadia na svet so smútkom, ale s nádejou a veria v to dobro, ktoré dennodenne môžeme odkrývať každý jeden z nás...
Ďakujem Ti za ňu. I za iných a iné, čo nerobia zdanlivo veľa, či veľké veci, ale svojou láskou, nehou a dobrotou posväcujú tento svet a ľudí v ňom...
Verím v dobro.
