Su od seba vzdialeni niekolko tisic kilometrov. Velmi daleko a predsa sa maju stale radi. Ona a on. Spoznali sa a on vedel, ze ju tuzi mat rad. Zaroven vsak vedel, ze bude musiet byt od nej tak velmi daleko. Ako zostat stale plni lasky voci sebe, ako sa mat stale radi... tolke otazky sa im rodili v hlave. A potom to prislo. Napad. Zdanlivo vsedny, obycajny a predsa taky prevratny. Zacali si pisat. Kazdy z nich vytvoril jednu knihu, zosit, do ktoreho si zacali pisat cim ziju. Svoje strachy, skusky, obavy, tuzby, sny... vsetko tomu druhemu a zaroven sebe. A ked sa po dlhej dobe stretnu tieto zosity, knihy si vymenia a citaju... cim zil on, cim zila ona a casto krat to sedi.
Oslovilo ma to. Dnes v dobe tolkych kriz i strachov, otazok i tuzob to bolo krasnym svetielkom.
Vdaka vam.
