Pôvodný plán bol iný. Mali sme ísť na Záruby, Ostrý Kameň, čiže takých dvadsať kilometrov. Lenže po vystúpení na stanici v Smoleniciach bolo jasné, že tento nápad nezvládneme. A tak sme sa dvaja saleziáni, vychovávatelia spolu s našou šestnásťčlennou skupinou mladých rozhodli inak: Smolenice a Červený Kameň.
Najprv výstup na smolenický zámok, kde nám vrátnik láskavo dovolil pozrieť si aspoň trošku túto pamiatku, keďže sme tam neboli vo veľmi vhodnom čase. A potom rýchlo na autobus a do Častej a hore kopcom ku tomu malebnému hradu, nikdy nedobytému a počas včerajšieho dňa takmer stále skrytému v hmle a a v daždi. Hneď po príchode hore na hrad sme si dohodli s predavačmi vstupeniek svätú omšu, ktorá bola slávená v miestnosti pre lektorov na stolíku, ktorý ako oltárna plachta pokrývala „arafatka“ našej Majky, ktorá na začiatku výletu isto netušila, že časť jej oblečenia bude slúžiť na svätú omšu... Pridali sa ku nám aj už spomenutí predavači. Potom hrad, prehliadka, ktorá trvala takmer dve hodiny. Skvelý zážitok. Všetko i pivnice. Čaj v reštaurácii, aspoň čosi pod zub a dolu na autobus a potom na vlak.
Akí myslíte, že boli títo mladí? Smutní, rozčarovaní z počasia, či sklamaní z toho, že mohli byť niekde inde a s niekým iným? Práve naopak. Hoci počasie bolo na nič, pršalo a my sme nešli tam, kam sme mali boli takmer stále veselí, plní radosti, smiechu, optimizmu...
Verme v ich krásu a túžbu po šťastí, ktorá sa hlboko skrýva v ich srdciach.
Želám vám pekný deň.
